Umelec. Daniel Bachát

      Umelec

      I

      Ako chlapec poznal som starú pani Beláničku, veď bývala u mojej tetky hospodou. – A čo narozprávala sa nám ona o svojom vo svete vzdialenom synovi, ktorý bol jej nádej jediná! Celé zimnie večery strávili sme načúvajúc nadšeným jej rozprávkam o jej jedináčkovi Samkovi – maliarovi. Keď prišiel list od neho, hneď poslala pre mňa a ja som jej ho čítať musel dva, tri, aj desaťrazí jedno za druhým, až kým nenaučil som sa ho nazpamäť. Potom, keď ho už aj ona nazpamäť vedela, posadila si okuliare na nos, dívala sa na každú literu, dívala meravo tak dlho, až pri tom liste zaspala. Znal som už pridobre jej obyčaj, vzdialil som sa, a len na druhý deň som si prišiel pre štedrú odmenu za čítanie listu. Bol-li list obsahu veselého: veselila sa aj stará pani Belánička; deň po deň opätovala si obsah listu a slzy radosti pohrávaly jej v očach; bol-li však list smutného obsahu; nevravela celé dni s nikým. V tak otupný čas zasadla si ku modlitebnej knižke a modlila sa, a spievala o kríži celé dni. Pri tom mávala vám stará pani Belánička voždy akési tušenie, ktorým los svojho drahého syna až na vlas predtušila. – Ona nám už vopred predpovedať znala, čo jej písať bude syn jej milovaný; ba áno, obyčajne už i z adressy listu predpoviedala nám obsah jeho.

      Domáci posmievali sa jej, vraveli medzi sebou: že keby jej už radšej ten pán syn v každom z tých listov aspoň stovku posielal; ale takto to len kedy tedy kvapne, a hľa, predsa tak vzácne, ba var’ najvzácnejšie sú jej prázdne listy. A žartom, vtipkom, úšklebkom na všetky strany nebolo konca kraja. – No, mňa to vždy na najvýš urážalo; lebo choval som sa so zvláštnou úctou naproti starej panej, mal som s ňou velikú sústrasť, a nič ma tak netešilo, ako keď ona bola dobrej vôle.

      Ona mávala v skutku najradšej len prázdne listy od svojho syna, keď prišiel peňažitý, zavždy si vzdychávala: „to si už, chudáčik! zase sám od úst odtrhnul a mne poslal.“

      Domáci pravda vysmievali ju aj pri tom, lebo vám je to podivné smýšlanie každodenných, obyčajných ľudí na svete. Oni si mysleli, že Samko nemal sa túlať po svete za akýmsi „umením“, ale mal doma zostať pri remesle a živiť starú matku. Oni si mysleli, že teraz už, keď šiel do sveta, že stať sa mal v ňom velikým a bohatým pánom, a matku i rodinu peňazmi obsýpať. Prečo že túlať sa má vraj po svete, jestli mu je v ňom horšie nežli doma.

      Tak súdi obecný rozum o synoch vede, umení, a vôbec vyššiemu cieľu zasvätených; u neho ťa nič, pranič neoslávi, iba – peniaze.

      Už je to raz taká obyčaj u nás, príjde-li zo sveta domov synak voják, učenec, umelec, prvá otázka súsedov a známych je: či vám doniesol z toho sveta dačo, a čo doniesol? – Doniesol-li: niet chvály konca kraja; nedoniesol-li: nieto tej hany na svete, ktorú by naň nevykydali, nieto tých úražiek, ktorými by ho nepoctili.

      Súd tento zvyčajný u nás poukazuje ešte na našu nezkúsenosť a nezralosť svetovú. Nemec by riekol: „Die sind auch noch nicht weit in der Kultur!“ Ač z inej strany, netajme, má i tento obyčaj moc dobrého do seba.

      Ale mňa on často urážal hrubosťou svojou ohľadom na starú pani Beláničku a jej syna Samka; zabúdal som ale chytro na to, keď som sa len mohol so starou paňou vyrozprávať a vytúžiť; keď som mohol v radosťach s ňou sa radovať a v žalosti s ňou si zaplakať. Nezabudnem nikdy na tú nevyslovnú lásku jej, ktorú dokazovala k synovi svojmu. Rád prisvedčím utešenej básni Jána Nerudy, ktorú v novovzkriesených „Kvetoch“ uverejnil:

      II

      Ružičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi. Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky bol jej milencom.

      Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval: „Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“

      Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. – Nie tak pred starou pani Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matku budúceho manžela, a ešte od panny, – pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána previesť cez lavičku!

      Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali – rada poutierala, upratala, poriadila; ale obrázky – rozumie sa – vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.