Dedič Muráňa. Pavel Beblavý

      Dedič Muráňa

      1

      Krásné je to naše Slovensko! Jediný pohľad na tie vznešené Tatry, na tú rozkošnú dolinu Hrona, alebo Váhu tak zaujme dušu človeka, že sa ich krásy ani nasýtiť nemôže. Krásne sú tie naše vŕšky, hole, ba i tie pusté bralá majú niečo pôvabného v sebe. Ešte väčšej pôvabnosti dodávajú im na vysočinách do nebies vyčnievajúce, pusté, už v rozvaleninách sa nachodiace hrady a zámky. Ony už v rumoch ležia a v nich odpočíva nejeden slávny čin Slovákov, zapadlý už od tisíc rokov. A z rozvalenín týchto tu i tu ešte niekedy prinesie náhoda k sluchu potomstvu niektorý zo slávnych činov našich predkov, či už v piesni a či už v povesti.

      Ale i krásné sú tie povesti naše, krásné jako krásna slovenská panna, ktorej v lícach ruže, na perách maliny a na čele biele ľalie prekvitajú. Každá tá povesť nášho ľudu je tak pekná jako pekná nitrianska Lada. Kto sa díva na ňu, nemôže sa jej nasýtiť; tak kto počúva naše báje a povesti, nemôže sa ich dosť napočúvať. A čo by niekto žil tri celé veky, preca by nedbal, trebárs vždy počúvať naše báje a piesne. A ľud náš je hovorný, on vždy rád rozpráva. Kde jedna Slovenka býva, tu sa celé okolie jej spevom ozýva. A čo by človek prešiel pol sveta, veselšieho ľudu, jako je slovenský, nikde by nenašiel. Náš ľud a naše kraje sú akoby k spevu už stvorené. Jeden bez druhého by tuším ani byť nemohol. Ba, čo by bolo Slovákovi niekde i lepšie, on sa len preca domov medzi svoje vŕšky uťahuje.

      Ale boly časy, keď i náš slovenský ľud na čas svoju veselosť stratil. Ja tie už pravda nepamätám, ale mojej prababy prababa hovorievala, pán Boh ich tam osláv tam na druhom svete, že ich prababy to pamätaly, lebo, že ony práve vtedy žily, ale nebývaly tak, jako my, len v biednej chalupe, ale hen na zámku, lebo vraj ony tam boly varovkyňami, alebo ja už sám neviem čím. Veď, kto by si to od vtedy už i pamätal, keď je tomu už tak dávno. Ja to veru už ani rozprávať neviem tak, jako ony vedely. Vyrozprávam to ale tak, ako som si to už doteraz zapamätal.

      Ono to bolo raz v lete. Práve sa bol môj strýko vrátil s cesty, raz v nedeľu. My sme sedeli vonku pod stromami. Slnko práve zapadalo a dievčatá s mládencami vracali sa domov so spevom.

      „No, ale to je pravda,“ povie môj strýčko, „že táto dolina je už najveselšia, ba, okrem spevu a radosti, ani tuším, inšie v nej nepanuje.“

      „Ba, žiaľ ani snáď tu nikdy nepanoval,“ skočím mu ja všetečne do reči.

      „Ej, horkýže nie,“ povie mi stará matka.

      „Ale ja o tom neviem, stará matko!“

      „Ani ja synak môj, ba ani tí najstarší ľudia u nás, lebo je tomu už dávno, ale mojej prababy prababa si z nich niečo zapamätala. Ona mi vždy rozprávala o všeličom, čo ešte od svojej prababy bola počula, ktorej matka na zámku bývala a ktorá i tú tureckú vojnu pamätala, lebo, že vtedy i ona tam bola, kde to tí Turci tak mnoho kresťanov povraždili.“

      „Nuž a prečo nám to i vy nerozprávate, jako to i vám niekedy vaša stará mať rozprávala?“

      „Oj, koľko ráz som ja to už rozprávala, syn môj, ale ty si bol ešte malý nezbedný chlapček, ktorý nerád svoju starú matku počúval. Keď si ale trocha odrástol, šiel si do škôl a preto si nemal ani príležitosti mňa vypočúvať.“

      „Zato mi to ale teraz vyrozprávate, pravda, stará matka?“

      „Áno, syn môj, daj že teda pilný pozor, aby si nič nezabudol, keby si to niekedy mal tiež rozprávať.“

      „Ale začnite mi tú najsamprvšiu, ešte keď tej jednej prababy jej matka na tom zámku bývala.“

      „No dobre, len teda počúvaj.“

      Ja som si prisadol bližšie a stará matka mi rozprávala.

      „Bolo to, pravdaže, kedysi dávno, vtedy ešte henten zámok stál. Kráľ ho daroval jakémusi Tornallymu. Tento sa bol onedlho oženil a vzal si jakúsi veľmi peknú paniu. A naša dávna prababa sa tých čias vždycky mnoho naspomínala. Veselie tuším, že celý týždeň trvalo.“

      „To teda neboly tie smutné časy,“ pretrhol ju strýc v rozprávke.

      „Veď, počkajže, príde i na to čas. Či nevieš, že po radosti býva žalosť?“

      „A po žalosti radosť,“ poviem ja, aby som sa len do reči vmiešať mohol. „Ale rozprávajte ďalej, stará matka, čo bolo potom?“

      „Po veselej svadbe nasledovalo asi po roku ešte veselšie krštenie. Manželka Tornallyho porodila krásneho chlapca. Po porode bola ale veľmi slabá, takže sa Tornally hneď po nejakej dojke sháňal. Naša prababa a či už prababina prababa, ani to neviem už pomenovať, keď je tomu tak dávno, ale dosť na tom, že to bola jedna z našej rodiny, ktorá bola ešte mladá, pekná, červená žena; nuž túto vzal Tornally za dojku svojmu synovi. Ej a bolo jej tam dobre. Ale nielen jej, ale i našej rodine, ktorú Tornallyčka všemožným spôsobom obohacovala, ba, keby ju pán Boh nebol k sebe vzal, ona by nám bola mohla veľmi pomáhať, snáď i zemanstvo by sme boli dostali. No, ale Pán Boh ju skoro vzal, bola ešte veľmi mladá.“

      „Nuž a či zomrela potom?“ spýtam sa zvedave.

      „Zomrela ver, ale len neskoršie, veď prídeme i na to. Dosť na tom, že nám to jest našej rodine vtedy bolo dobre, kým tá prababa na zámku bývala. Netrvalo to ale dlho. Po krajine bol rozposlaný krvavý meč, aby sa zemianstvo hrnulo pod kráľove zástavy, proti Turkovi.

      Tornally teda sosbieral tiež svoju družinu do poľa. Jeho pani ho ustavične prosila, aby i ju so sebou pojal. On jej to ale všemožne odopieral a vyhováral sa, že ona musí zostať pri obrane hradu, že je to nie obyčaj, aby ženy s mužmi do boja tiahly. Ale to všetko nič nepomohlo. Mladá pani sa nedala prehovoriť; išla teda proti vôli svojho muža s ním i so svojím synom, ktorému išlo už na tretí rok. A našej prababy prababa išla tiež s nimi čo pestúnka.

      Po dlhom sem tam sa túlaní, prišli až na osudný Moháč, veď sa to tuším tak volá. Ty by si mal vedeť, Paľko, veď chodíš do školy.“

      „Áno, tak sa to volá,“ povie môj kamarát, ktorý pri mne sedel. „Veď je to snáď to, kde toľká hrúza kresťanov padla.“

      „Áno, áno,“ prisviedčala mu stará matka. „Vy snáď i roky budete vedeť, ja to neviem.“

      „To sa ani s istotou nevie,“ pretrhne ju môj strýček, „ráta sa ich ale na 42.000, čo padli na osudnom bojišti. Sám kráľ, ktorý sa chcel útekom ratovať, našiel smrť v potoku Čele, kde ho kôň v bahne zadusil. Okrem neho zostalo na bojišti sedem biskupov a 28 vysokých hodnostárov; z vysokej šľachty asi 500 šľachticov, takže len veľmi málo bolo tých, čo mohli životy ratovať.“

      „Čože sa ale s Tornallym stalo, a jeho žena, bola tiež prítomná v tej šarvátke?“ spýta sa môj kamarát.

      „Ráno vraj bolo tu i tu zamračené. No, to ale skoro slnko pieklo, ktoré naše vojsko veľmi zmorilo, takže sa ono okolo poludnia ani hýbať nemohlo. Chúďatká! Už bolo popoludní a oni tam ešte lační stáli, až ich i Turek napadol. Zpočiatku, že vraj naši víťazili, potom ale neviem, ako sa to stalo, naši boli premožní, takže sa dali na útek. Náramný zmätok bol, nielen vo vojsku, ale i medzi batožinou. V tom zmätku priniesli do ohrady poranených, medzi nimi bol i Tornally. Jeho žena zostala bez seba. Museli ju a tiež jeho zo šiatra s veľkou ťažkosťou vyniesť, aby ich ratovali pred divokosťou musulmanskou. A šťastlive ich aj zachránili.“

      Tu prišla matka, pretrhla starú matku v rozprávaní, volajúc nás k večeri. Pretože ale ja zriedka večerievam, jestlo ti ľúbo, drahý čitateľu, vyrozprávam ti ostatok, čo mi stará matka ešte v ten večer rozprávala.

      2

      Stratené dieťa