Premenená. Morgan Rice
ďalšie miesto na sedenie.
Obrnila sa, zovrela pevne svoj denník a opatrne prechádzala uličkou. Jej pohľad bol upretý k zemi, keď niekoľkokrát prechádzala medzi rozvášnenými študentmi, ktorí na seba pokrikovali. Keď sa dostala až dozadu, mohla konečne v pokoji prehliadnuť celú miestnosť.
Nebolo tam ani jedno ďalšie miesto na sedenie.
Stála tam, pripadala si ako idiot a zisťovala, že si ju ostatní pomaly začínajú všímať. Nevedela čo si počať. Rozhodne nemohla zostať celú hodinu stáť a suplujúci učiteľ nevyzeral, že by ho to aspoň trochu zaujímalo. Znovu sa rozhliadla okolo v zúfalej snahe predsa len nejaké miesto objaviť.
Z niekoľkých lavíc obďaleč počula smiech a tentoraz si už bola istá, že patrí jej. Nebola oblečená ako ostatní a ani ako oni v žiadnom smere nevyzerala. Jej líca začala zalievať červeň, pretože teraz sa už cítila veľmi nápadná.
Keď sa už chystala triedu zasa opustiť, a možno dokonca aj utiecť preč z tejto školy, počula hlas.
"Tu."
Otočila sa.
V poslednej lavici pri okne, vstal od stola vysoký mladík.
"Sadni si, " povedal. "Prosím."
Trieda sa trochu utíšila a sledovala, aká bude jej reakcia.
Vydala sa k nemu. Snažila sa mu nepozerať priamo do očí – veľkých, sýto zelených očí – ale nemohla si pomôcť.
Bol krásny. Mal hladkú olivovú pleť. Nedokázala povedať, či bol černoch, Hispánec, beloch alebo nejaká z kombinácií, ale nikdy predtým nevidela tak jemnú a hladkú pleť, ktorá by tak pekne dopĺňala ostro rezanou čeľusť. Jeho vlasy boli krátko strihané, hnedé a postava štíhla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo na toto miesto nijako nezapadalo. Vyzeral krehko. Možno umelecký typ.
Nestávalo sa jej, že by jej niekto takto zaujal. Jej kamarátky sa často do niekoho bláznivo zahľadeli, ale ona nikdy nerozumela prečo. Až doteraz.
"Kde budeš sedieť ty?" Spýtala sa.
Snažila sa o nezaujatý tón hlasu, ale neznelo to nijako presvedčivo. Dúfala, že nespoznal aká je nervózna.
Široko sa usmial a odhalil perfektné zuby.
"Priamo tu," povedal a odsunul sa k veľkému oknu, stále ale len nejaký meter od nej.
Pozrela sa na neho a on odpovedal rovnakým spôsobom. Ich pohľady sa stretli. Hovorila si, že sa musí pozrieť inam, ale nemohla to urobiť.
"Dík," povedala a okamžite sa na seba nahnevala.
Dík? To je všetko, čo zo seba dostane? Dík !?
"To je ono, Barack!" Zakričal niekto. "Len nech sa tá pekná beloška pekne usadí!"
Nasledoval smiech, po ktorom sa hluk v miestnosti opäť znásobil, až ich ostatní opäť začali ignorovať.
Caitlin si všimla, že zahanbene sklonil hlavu.
"Barack?" Spýtala sa. "Tak sa voláš?"
"Nie," odpovedal a začervenal sa. "Tak mi len hovoria. Ako Obama. Myslia si, že vyzerám ako on."
Skúmavo sa na neho pozrela a uvedomila si, že naozaj trochu vyzerá ako on.
"To preto, že som z polovice černoch, z časti beloch a z časti Portorikánec."
"No, ja ale myslím, že to je kompliment, " povedala.
"Ale oni to myslia inak, " odpovedal.
Pozerala sa na neho ako si sadol na okenný parapet, videla, že jeho sebavedomie silne opadlo a bola si istá, že tento chalan je veľmi citlivý. Možno dokonca zraniteľný. Vôbec do tejto skupiny nepatril. Bolo to divné, ale mala pocit, že by ho mala chrániť.
"Ja som Caitlin, " povedala, podala mu ruku a dívala sa mu do očí.
Prekvapene sa na ňu pozrel a jeho úsmev sa vrátil.
"Jonah, " odpovedal.
Pevne jej stisol ruku. Keď pocítila jeho jemnú dlaň, ktorá obklopila tú jej, prebehla jej pažou jemná vibrácia. Mala pocit ako by sa jej dlaň prelínala s jeho. Držal jej ruku o sekundu dlhšie, než by bolo vhodné, a ona si nemohla pomôcť, aby sa pri tom na neho neusmievala.
Zvyšok dopoludnia rýchlo ubehol a keď prišiel čas ísť do jedálne, Caitlin bola strašne hladná. Otvorila dvojité dvere a zostala stáť, udivená veľkosťou tejto miestnosti a neskutočným hlukom, ktorý v nej panoval. Vnútri bolo snáď tisíc študentov a všetci do jedného kričali. Vyzeralo to skôr ako telocvičňa než ako jedáleň. Až na to, že každých desať metrov stál strážca a pozorne dohliadal na dianie okolo.
Ako obvykle nemala najmenšie tušenie, ktorým smerom sa vydať. Prezerala si obrovskú miestnosť a konečne uvidela stojan s táckami. Jednu si zobrala a zaradila sa do niečoho, o čom si myslela, že je to rad na jedlo.
"Hej nepredbiehajme, ty mrcha!"
Caitlin sa otočila a uvidela veľké, obézne dievča, ktorá bola o dobrých pätnásť centimetrov vyššia ako ona, ako sa na ňu škaredo mračí.
"Ospravedlňujem sa, nevedela som …"
"Rad začína tamto!" vyštekli iné dievčatá a ukázali palcom za seba.
Caitlin sa pozrela a spoznala, že v rade za nimi je ešte minimálne stovka ďalších. Vyzeralo to aspoň na dvadsať minútové čakanie.
Keď sa vydala pozdĺž radu na jeho koniec, jeden zo študentov v rade strčil do iného a ten priamo pred ňou dopadol tvrdo na zem.
Útočník bol v okamihu na ňom a začal ho biť päsťami do tváre.
Jedáleň vybuchla nadšeným krikom a desiatky ostatných sa okamžite zhromaždili okolo bitky.
"DAJ MU! DAJ MU!"
Caitlin s hrôzou v očiach ustúpila o niekoľko krokov späť.
Konečne pribehli štyria strážnici aby roztrhli dvoch krvou zaliatych bitkárov. Zdalo sa, že s tým nijako zvlášť neponáhľali.
Keď Caitlin dostala svoje jedlo, rozhliadla sa po miestnosti v nádeji, že niekde uvidí Jonaha. Ten ale nebol nikde v dohľade.
Prechádzala chodbičkou okolo stolov, ktoré boli plne obsadené študentmi. Sem tam bolo niekoľko prázdnych miest, ale žiadne z nich nepôsobilo príliš lákavo, pretože boli vždy priamo pri veľkých a hlučných skupinkách priateľov.
Nakoniec sa usadila pri prázdnom stole až úplne na konci jedálne. Na vzdialenom konci toho stola sedel iba jediný človek. Malý, krehký čínsky chlapec v chudobnom oblečení s hlavou neustále sklonenou nad jedlom.
Cítila sa osamelo. Pozrela sa na svoj telefón, aby skontrolovala, čo je nové. Na Facebooku mala pár nových správ od spolužiakov z predchádzajúceho mesta. Boli zvedaví, ako sa jej na novom mieste páči. Nejako sa ale necítila, že by práve na toto chcela odpovedať. Boli zrazu tak vzdialení.
Caitlin stále ešte cítila nevoľnosť z nervozity, ktorú mala vždy prvý deň na novom mieste, a tak skoro nič nezjedla. Namiesto toho sa rozhodla myslieť na niečo iné. Zavrela oči a predstavila si ich nový byt na piatom poschodí špinavého domu bez výťahu, na 132. ulici. Jej nevoľnosť sa tým ale ešte zhoršila. Zhlboka dýchala a snažila sa myslieť na niečo pekné, na čokoľvek pekného, čo vo svojom živote mala.
Jej malý brat. Sam. Štrnásťročný, ktorý sa ale správal, ako by mu bolo dvadsať. Zdalo sa, že si Sam nikdy poriadne neuvedomil, že je mladší a vždy sa správal ako jej starší brat. Všetko to večné sťahovanie, potom čo ich otec opustil a zostali len s matkou, Samovu povahu to len a len zatvrdilo. Tiež ale videla, že sa ho ich situácia dotýka a