Valgatha. Kubáni Ľudovít
Kubáni
Valgatha
1. Rytier Krask
Svitalo pekne všade.
Raňajšie jarné hmly vystupovali lenivo síce, lež plným tokom do poveterných výšin, kde bleskami vychádzajúceho slnka zapálené obliekali sa vo farbu purpuru, kým po kuse v tmavej modrine neba kapali.
Život sveta, dňom prebudený, hýbal sa v každom tvore. Rastlinstvo rosou skúpané blyšťalo sa v priezračných dúhových maľbách kryštálu. Vtáctvo šveholilo, vlnka šumela, kvietok otváral ňadrá – slovom, bolo to krásne jarné ráno.
Na oždianskom husitskom zámku spustili spadný most a ním vycválajúc, dvaja jazdci v plnom vojenskom brnení obrátili svoje vraníky hore vrchom, keď veliteľovi zámku, na hradbách stojacemu, rukou na rozlučné boli zakývali.
Jazdci tí nejazdili jeden popri druhom.
Vraník prvého ostrohami popichnutý pobral nohy v skok – a ako strela švihá hore vrchom cestou do Rimavskej Soboty vedúcou – nechajúc spoludruha svojho, ktorý snáď majiteľom svojím nebol tak dôrazným spôsobom k behu ponuknutý, asi na sto krokov za sebou.
„Ha, pán rytier! Čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, to je nie jazda po tak planej noci,“ kričal zostalý jazdec na skokom hore cválajúceho, a popchol i on svoju Strelu, až sa vzopäla i poberala sa hore.
Oslovený rytier zastal na kopci nad Ožďanmi tróniacom a obrátiac svojho koňa, pozeral z tejto výšiny po celej doline, deliacej Malý Hont od Novohradu, ako čo by chcel dačo podozrivého vyskúmať.
Vychádzajúce slnko dodávalo jazdcovej, ako kameň nepohnute stojacej postave čarovnej pôvabnosti.
Bol to asi dvadsaťosem rokov starý, v úplnom vývine mužstva síce, no v mladistvých útvaroch tela postavený junák, i čo do výzoru obličaja, i čo do štíhlosti a úplnosti rovnomerne postavených údov – slovom, šuhaj v plnom kvete.
Sedel pyšne na svojom vraníku, ktorého nohy nepohnute, akoby v zem zakotvené boli. Jazdec vo vojenskom brnení i zovnútornosťou ukazoval svoj stav. Hlava prikrytá na spôsob terajších železníkov prilbicou v zlate sa skvúcou, ozdobenou veľkým orlím perom; spopod nej vlnili sa svetlé krúžky vlasov, čo jeho podlhovastej, sivým sokolím zrakom, orlím nosom a svetlými dlhými fúzmi honosiacej sa tvári dodávalo dač ľúbostne lahodného. Ľavá ruka, červenou hodvábnou šatkou obviazaná, držala nedbale obodz koňa, pohybujúc sa tu i tu v nevdojakých potrhoch, akoby bola poranená. Prsia jazdcove, čiernym blýskavým remeňom kryté, dmuli sa čím hor, čím dolu, srkajúc čistý raňajší vzduch s nevýslovnou chuťou. Driekom rytierovým hadil sa remeň, vyšívaný perlami a drahokamom na červenom poli. Biela, ku drieku úzko priliehajúca kazajka, taktiež biele, na spodku čiernym remeňom lemované šaravary, bielo-žlté čižmy s obrovskými ostrohami – to bol výrazný oblek nášho rytiera. Spoza remeňa mu vykukovali strieborné hlavy dvoch pištoliek a jedného dlhého noža. Na ľavom boku opálala sa mu prostá šabľa, dlhá ako ražeň, dosť blýskavá síce, lež sem i tam pofŕkaná temnými znakmi krvi, ako čo by teraz z boja prichádzala, čo sa obzvlášte rukoväti týkalo.
„Hrabina! hľaďže naspäť, čo to za kúr za Pincinou?“ prehovoril náš jazdec k svojmu spoludruhovi, keď sa tento k nemu bol dostal.
Hrabina, ako to z oslovenia vidno, zbrojnoš rytierov, územčistá, ale mocná chlapina, svoju Strelu jedným trhnutím naspäť obrátiac, ako čo by na vrchu ešte nebol dosť vysoko, vypol sa zo sedla a dvoch na ňom položených plášťov, natiahol hrubé hrdlo, vytreštil čierne ako trnka oči, utrel rosu z bajúzov a hľadel, hľadel dlho, až naostatok zakašlajúc, vypľul slinu a poškrabal sa za ušami.
„Ha, junák, drahý môj pán Krask, vy rytier od Sinai, či ako vy povedáte – od Tábora, to je, čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, nech som nie Hrabinom, ak je nie pravda – to je vám, prisahám na kalich, kúr z Huňadovho tábora; to mu náš čertovský vojvoda, jeho milosť pán Talafúz[1] tak podkúril!“
A ako by sa bol zadychčal, odkašlal si zas, i obrátil svoju Strelu zase – ako čo by ho výjav horiaceho tábora skoro nič nezaujímal.
Krask sa ešte za pár okamžení díval zakaleným zrakom na znaky zhuby nepriateľského tábora; i škrípajúc zubami, zamrmlal: „Lúpežné plemä, čo odniesť nemôžeš, to zničíš!“ A obrátil svojho vraníka, i jazdili cvalom ďalej.
Ale Hrabinovi, už či snáď minulú noc málo pokoja užil, či z druhej príčiny, takáto cesta ozávod nebola veľmi po chuti. Kým sa len dalo, vydržal. Čertoval a streloval začas, ale zunujúc taký samohovor, aby obrátil pozornosť svojho veliteľa na seba, dal sa do hrozného stenavého kriku, ako čo by mu dakto o život šiel.
„Čo za bieda, Hrabina?“ zvolal zadivený rytier, čudujúc sa nad počínaním zbrojnošovým.
„I bieda, i – zjeda, drahý môj pán z Tábora. Čert mi do duše…“ začínal svoje porekadlo Hrabina. I vidiac, že mu veliteľ netrpezlivo kýva, vynechal ostatok a dokladal polosmutným, polosmiešnym hlasom: „Plášte sú tu, človek ustatý, nevyspatý; kulače sú tu, človek biedny, smädný a predsa neposedný; mrváne sú tu, človek hladný a nevládny… a hľa, lúčka medzi horou a váš Šíp i moja Strela nie sú z kameňa, ale z kože, kostí, tela! Čert mi do duše!“
Rytier, ač vážnejšími myšlienkami zaujatý, predsa usmial sa nad biedou Hrabinovou, zobrazenou bez prípravy robenými veršami. Ačpráve mal málo času, predsa i jemu bol návrh zbrojnošov vítaný. Cítil, že i jeho poranená ruka potrebuje trochu previazania, i koník prskajúc k zemi klonil hlavu a pohryzkoval na ceste vyrastajúcu burinu. I skrútnuc koňa vľavo, spiechal pažiťou, ktorou sa vinul malý potôčik; za ním uradovaný Hrabina.
Ako cestu z očí stratili, poskákali z koní, a pustiac tieto na voľnú pašu, usadili sa pod jeden storočný buk, kde Hrabina hneď začal robiť prípravy k raňajkám.
Odopäl o sedlo priviazanú kapsu s potravou, rozprestrel svoj plášť z bielej hune na spôsob obrusu na zelenej pláni, vytiahol mrváň, nalial do dreveného pohára v žltých perlách sa peniaceho vína a zazdravkal takto:
„Po práci chutné sú koláče, nepremožiteľný môj pán z Tábora. Moju žiadosť ráčili ste z mojej duše vyňať a uskutočniť, keď ste sa dnes ráno ohlásili u Hubáča v oždianskej diere. Hej, pane, čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, nie je dosť celú noc sa biť; potom utekať ozávod s vetrom, ako čo by nás boli namlátili – slovom, s Hubáčom prehovoriť, a potom zas bez oddychu cválať; nech čert vezme takú službu i so slávnym Jiskrom a so všetkým – vynímajúc vás, pán môj z Tábora, a moju Doru v Hubáčovom oždianskom hniezde, ktorá mi predsa tento proviant tajne podstrčila. Na naše zdravie a na tie čierne oči, ku ktorým letíte – a na moju Doru!“
I vytrúsil pohár, verný súc slovenskej obyčaji, kde domášny gazda prvý svojim hosťom zdravice pripíja, domnievajúc sa, že v tejto hôrnej osamotenosti úrad hospodára naproti svojmu veliteľovi on musí zastávať.
Medzitým náš rytier bol odviazal svoje ľavé rameno. Rukáv kazajky polousadnutou, poločerstvou krvou zabehnutý ukazoval, že pod ním rana až doteraz krváca. Rytier, ešte veľkú bolesť cítiac, oprel sa o strom a sponenáhla klesal. Mrákoty ho obchodili. Bledosť jeho výraznej tváre prezradzovala neodolateľnú mdlobu. Na zdravicu Hrabinovu v bôľnom úsmechu hlavou kývajúc, klesol ťažko k zemi a zatvoril oči.
„Ha, bisťu, čertovskú strelu, pane, ká vás strela nadchodí?“ skríkol prestrašený Hrabina a priskočil k rytierovi, chtiac ho v páde zachytiť. Ale vidiac, že veliteľ jeho skutočne tratí vedomie, rozplakal sa neborák tak žalostne, že ačpráve zubami stískal, predsa výrazy jeho žiaľu šumeli horou. Potom odprackal prilbicu z hlavy veliteľovej, popustil mu opasok, poobzeral skusoumným zrakom poranené rameno, letel k potoku, načrel do šišaka čerstvej vody, rozpáral jedným rezom zakrvavený rukáv a dal sa do vymývania rany. Táto bola dosť široká, lež ako sa z jej položenia videlo, nie nebezpečná. Bolo to rubnutie šable v hrubom mäse vyše lakťa, ktoré sa však, ako to Hrabina s potešením videl, kosti nedotklo. Rytierova mdloba akiste povstala z ubúdania krvi, čo pri noci v bitke strávenej a pri tak spešnej jazde ani ináč nemohlo byť.
Keď Hrabina skončil svoju prácu, podložil plášť rytierov
Talafúz – Ján Talafús z Ostrova, moravský zeman, prišiel na Slovensko s Jiskrom r. 1440. V Jiskrovom vojsku bol významným činiteľom. Po Jiskrovej dohode s kráľom Matejom r. 1462 dostal odbytné 16.000 dukátov a vrátil sa domov. Podľa mienky niektorých historikov dal sa