Valgatha. Kubáni Ľudovít
zamrmlal Krask a čelo sa mu chmárou zatiahlo, oči ohňom zaiskrili a ruka po šabli hmatla, ako čo by mu toto meno nadprirodzenej sily bolo dodalo: skočil hore a veliteľským hlasom rozkázal Hrabinovi predviesť pasúce sa kone.
„Aspoň si kus mrváňa zajedzte, pán môj,“ prosil Hrabina úprimným názvukom, „čert mi do duše, tá Dora ich dobre pečie, i víno lepšie padne, keď má postelište. Hej, Šíp a Strela, kone vrané, striebrom, zlatom podkované, hop, hop…“ i zahvizdol a kone, k vojenskému cviku privyknuté, postavili sa, prskajúc a rehtajúc. Naši jazdci skočili do sediel a ako čo by sa nič nebolo stalo, uháňali horou.
Rimavská dolina bola pred štyristo rokmi ešte temer celkom horami zatiahnutá. Len kde-tam vykukávali prázdniny, kde sa malé dedinky rozkladali. O otvorenom poli nebolo ani chýru ani slychu, len okolo Rimavskej Soboty bolo kus obrábaných rolí a lúk. Z vrchov horou pokrytých trčali zámky Maginhrad nad Skalníkom a hor vyššie naproti Hrachovo.
V oboch týchto tvrdziach rozkazovali husiti, ako to vôbec vtedy bolo po všetkých zámkoch Horného Uhorska. Prvý prináležal slovenskej, s Jiskrom držiacej rodine Brezovickej, kde jeden úd tejže viedol veliteľstvo; na druhom rozkazoval český rytier Hraško, ktorý i osade, jeho ľudom založenej, dal svoje meno. My v našej povesti jednako budeme mať príležitosť bližšie sa zoznámiť i s jedným i s druhým zámkom a s ich veliteľmi; tuto sme ich len zato menovite uviedli, aby rozhovor našich dvoch jazdcov bol čitateľovi zrozumiteľnejší.
I Krask i Hrabina dostali sa naostatok na Rimavskú dolinu, ta asi, kde teraz Kľačany stoja. Prvší zastal a zdal sa rozvažovať, skade má namieriť ďalší pochod. K Sobote nezdalo sa mu zbližovať, lebo táto, bárs naoko husitom podvržená, chovala v sebe predsa mnohých Huňadových prívržencov; i dalo sa obávať, že po nešťastnom pre Huňada výsledku Lučenskej bitky niektoré zvyšky správcových vojov na svojom úteku do Sobotských a Vargedských hôr sa utiahli, kým sa rozprášené voje dovedna nespoja.
„Čo myslíš, Hrabina,“ dozvedal sa naostatok dôverne verného zbrojnoša, „či nenazrieme trochu k Hraškovi hore – a tak naspäť na Maginhrad? Ono nám síce súrno, ale ešte ďaleko poludnie. Do večera máme do Drienčan času dosť. A nebude škodiť, keď i Hraško i Brezovický zvedia cieľ môjho posolstva.“
„Ha, čert mi do duše, pane!“ zahrešil zbrojnoš a zazrel hore dolinou k Hrachovu a Maginhradu, až mu v očiach len tak zablyslo. „Nech som nie Hrabina, ak je nie pravda! I Hraško i jeho milosť mladý panák Brezovický sú líšky haďou kožou podšité. Tých že sa na pozore!… Veď sto striel do mojej Strely, viem, čo viem… Nie zato, že ma Vlčúr, ten chýrečný krutichvost Hraškov, nedávno previedol cez lavičku – hrom mu tam dušu páral, kde je; ale prisahám na kalich, za vernosť Hraškovu proti nášmu milostivému pánu Jiskrovi nedal bych ani, hľaďteže, toľko!“
I ukázal prstami napodobnenú figu a luskol frčku do povetria.
„Ten, čo nazbíjal, rád by mať na suchom ako ulovenú rybu, i krúti sem i krúti tam ako pes chvostom – bez viery ako pohanský Turek – bez cti ako klamársky žid. Ha, čert mi i jemu do duše! Mne je len za mladým slovenským junákom Brezovickým ľúto. Škoda mladej slovenskej krvi! Sadol na lep ako vták a úboža trepoce krídelcami, on sa nazdá, že od radosti… a tu, že už ani sem, ani tam. Poznám vtáka po perí a Hrašku po poli, na ktorom vyrástol, a Brezovického po nôte, čo si vyspevuje, zavzdychuje. Za kým?… Pán boh s nami a zlé preč! – za jazernou Hraškovou Meluzínou!“
Krask s neprekonateľnou trpezlivosťou vypočúval Hrabinovu hrmavicu vedenú na veliteľov zámkov Maginhrad a Hrachovo, potom, hľadajúc na Rimave brod, jazdil čím hore, tým dolu, kým sa naostatok nedostali oba na druhý breh potoka.
„No, nechže ti bude po vôli, Hrabina! Hrašku a Janka Brezovického navštívime na druhý raz; ale teraz povedz, či najskôr domov a tak naspäť do Drienčan? I na Drienku nás čakajú!“ Takto sa spytoval rytier a popchýnal koňa do vrchu, na ktorom teraz dedina Pokoradz leží, držiac sa hôrnej húšte, aby ich Maginhradského zámku strážcovo oko nedostihlo.
„No, čert mi do duše, pán môj z Tábora! To vy najlepšie viete. Ja sa do cudzích vecí nemiešam, ale to stará obyčaj, že si posol najskôr posolstvo vykoná – a tak ide svojou cestou, kde ho dvoje oči vedú. A potom i tá vaša holubica, či Milica, ako ju vy voláte, by tej vašej rane najlepší liek vedela. Úboža, ani nevie, či mriete, či žijete. No, i jeho milosti pánu Valgathovi sa musí vyrozprávať, ako sa nám tej noci vodilo. Hej, sto striel do mojej Strely, viem, že i starý Kudlák natiahne uši a otrčí gambu, keď mu budem rozprávať minulonočný zhon, trmu-vrmu, fuky-tresky. Hahaha, ešte mu to musím i do veršov zložiť, aby si vraj aspoň o bitkách spieval, keď sa už sám nevládze biť.“
Hrabina sa s chuťou smial na svojom nápade, ačpráve sa nikdy nedal dlho prosiť, keď ho jeho spoluzbrojnoši žiadali pri pohároch o skladanie veršov.
„No, nechže ti i to bude po vôli; poďme teda do Drienčan, na náš Drienok i stade nie obchádzka…“ hovoril rytier a púšťal sa v húšť, kade jazdci ledva mohli stúpať.
Pred štyristo rokmi nebolo takých ciest ako teraz. I väčšie mestá spojujúce hradské človek za cestou len po koľaji uznával, no horami ani chodníčka, nie to že by cesty. I tie terajšie hory naše sú ani tieň predošlých. Sú to chrasti proti starovekým lesom, v ktorých sa sekera neozvala. Päťstoročné dubiská, vysoké cery, rozšírené buky, medzi nimi husté skupeniny velikánskych hrabov, lieštiny a javorov, a prostred tohoto dákasi tajná polotma, ustavičný šust, huk a hvizd, mrmlajúce hlasy medveďov, zavýjanie vlkov, brechanie líšok… to bol prirodzený obraz hory, ktorou sa dobýjali naši jazdci, kliesniac si húšťou cestu z malohontskej strany na Balockú dolinu, k chýrečnému zámku Drienčany, v ktorom sedel nie menej chýrečný husitský podveliteľ Valgatha.
Po asi dvojhodinovom blúdení, hľadaní čistín a premávaní sa cez menšie hôrne potoky, skaloložiská, kopce a priepasti, dostali sa naši jazdci naostatok na balockú stranu, a vyjdúc na vrch, teraz „Polhorou“ menovaný, kochali svoje oči na utešenej doline, ktorá dostala meno „Balocká“ od zámku, vznášajúceho sa na náprotivnej strane niže vrchu Tehetníka, a od potoka pretekajúceho cez krásne a v tých časiech v strategických ohľadoch veľadôležité údolie.
Táto dolina, započínajúca sa od vrchu Trstia a z viac menších doliniek záležajúca, spájala sa pod Balockým zámkom v jedno a takto rozšírená ťahala sa dolu až hen pod Rimaseč, kde sa zbiehala s Rimavskou dolinou.
Jazdcom našim bol celý kraj nižnej Balockej doliny otvorený. Títo však obrátili svoje zraky k vyšným stranám doliny, ktoré, celkom porastené starovekými horami, javili divokú prírodu, opierajúc sa vrch vrchom na vysoké brdá terajších hronských hôľ.
„Nech som nie Hrabinom, pán môj, až stadiaľto vidno chýrečné hniezdo Valgathovo! V tých horách všetko skryté; ani ten náš Drienok – tak bývame, ako ozaj medvede. Hej, čert mi do duše, lepšie Krahulcovi na Balogu; každý deň sa aspoň obzrieť môže po tom božom svete!“ žaloval sa Hrabina, keď nadarmo okom hľadal veže a cimbury Drienčanského hradu.
„Kto sa dobre skryje, dobre žije, Hrabina!“ odpovedal rytier. „I ruža v šípe rastie – a predsa je pekná.“
„No, no, pán môj, nechže si vám bude! Ale na moj hriešnu, pri tom všetkom by lepšie bolo, keby človek videl aspoň pol bašty Valgathových múrov, lebo… —“ a tu sa dľa svojej obyčaje zbrojnoš poškrabal sa ušami a nedôverive pozeral dookola.
Pred nimi otvárala sa priepasť, ťahavým rastlinstvom zapletená. Hlboko naspodku hrčal potôčik, ale k nemu ani cesty, ani otvoru nebolo. Mohutné žuly trčali príkrym spádom vrchu k druhej strane, na ktorú sa mali jazdci prepraviť; i zdalo sa, že bez krídel na druhý bok sa dostať