Valgatha. Kubáni Ľudovít
nadšeným zápalom mladého rytiera. „Opravdivým si synom svojho otca, môjho nezapomenuteľného súdruha, vrstovníka a soka v láske a junáctve, môjho Smíla z Tábora a Krasku, čo pri Rábe, kde náš slávny Žižka druhé oko stratil, život položil za kalich. Pokoj prachu jeho a večná mu sláva! Bol to jediný a opravdivý priateľ môj,“ doložil dumne a večitý posmešný úsmešok jeho tváre zmizol na okamženie, aby spravil miesto bôľnemu pohybu, kolo úst si zahrávajúcemu.
„Kedy dôjde jeho milosť pán Jiskra?“ vyzvedal sa otec Brožko, chtiac veliteľa zámku uviesť z bôľnych upomienok do toku obyčajného zhovoru.
„Dľa jeho spôsobu istotne nás prekvapí. No, ale nič to, my sme v poriadku. Chlapstvo otužené, dobre ošatené, k cviku privyknuté, duchom hrdinským nadchnuté za slávu a kalich. Hja, prisahám na nevinnú krv Husovu, jeho milosť Jiskra bude s nami spokojný! Ozaj, Mirko,“ pokračoval ďalej, keď bol takto vylíčil svoju spokojnosť nad stavom svojho vojska; „jeho milosť pán Jiskra ťa v liste, čo si mi doniesol, teraz úplne podriadil mojim rozkazom. No neľakaj sa… to je dôkaz jeho blahosklonnosti proti tebe. Osobnej voľnosti trochu síce stratíš, lež zato budeš spolu s Brezovickým mne a skrze mňa jeho milosti pánu Jiskrovi pobočníkom, ba zaraduj sa ¦ dôverníkom. Potrebujeme šuhajov nám úplne oddaných, na ktorých mienime založiť budúcnosť týchto krajov a našej nadvlády. Ide tu o vaše zveľadenie. Vy máte žať, čo sme my nasiali. Žiadame však úplnú oddanosť a poslušnosť vo vykonávaní našich rozkazov, a tak v uskutočňovaní našich velikánskych zámerov, rozumieš, Mirko?!“
Mladý rytier z Tábora, zarazený určitou rečou Valgathovou, premýšľal so zachmúreným čelom o násilnom prevrate jeho doteraz dosť voľného položenia. Bolo vidno, že vyšší cieľ svojho budúceho určenia dokonale nechápal. Zavzdychol ťažko, a bársako sa premáhal, povedal s názvukom horkého citu:
„A Drienok, môj osamotený, v horách skrytý Drienok ostane opustený, i ktože tam bude veliteľom?!“
„Nuž ty, syn môj,“ uspokojoval ho Valgatha, „lenže nie osobne. Právo veliteľstva na Drienku ti nikto neodberá, to si si už svojou zmužilosťou vydobyl. Ty máš však väčšiu úlohu, ako žiť v tom tmavom hniezde v nečinnosti a s medveďmi i s divými kancami sa pasovať. Na Drienok pošleme starého Kudláka, ak nič nemáš proti tomu. On je síce starý, lež tuhý ako remeň. Slovák rodom, úplne spútaný s nami a s našimi záujmami, za ktoré žije i mrie. Zrady a nevernosti sa pri ňom obávať nemôžeme. A veď vy ho znáte, otče, a ako badám, vediete s ním dôvernú spoločnosť. No, bude to pre starého Kudláka!“
„Robte si vy, ako chcete, syn môj,“ odvetil tento, „mňa do vašich vojenských poriadkov nič. Kudláka síce ľutujem, že ide preč; on mi tu bol na veľkej pomoci v rozširovaní náboženského ducha medzi vašimi rozpustilými vojakmi. No, ale poručeno bohu, vás do tohoto a mňa tam do toho nič.“
„Čo je môj najbližší úkol?“ dozvedal sa Krask, keď videl, že je nad osudom jeho už rozhodnuté.
„Úkol vypátrania zámerov nášho nepriateľa Huňada. Pôjdeš k nemu, syn môj, s posolstvom. Pán Jiskra mu chce podať návrhy pokoja. Už či to pochádza z čistého úmyslu, lebo jak ti známo Cilleymu a vôbec Nemcom neverí, či len aby získal času, to neviem. No na Žižku! to sú jeho záležitosti. My budeme poslúchať, a keď treba, biť. Ako vidíš, úkol tvoj je slávny a netajím, že ťažký. Ale takí dvaja šuhajci, ako si ty a Brezovický, keď sa dovedna zoberú, všetko uskutočnia! Ide tu o naše bytie, o zadržanie toho, čo sme vydobyli, a o pokojné užívanie toho, čo sme nazhromaždili. A toto všetko má nám vyprostriedkovať tvoje posolstvo k Huňadovi. Akonáhle ti zacelie rana, Rozgoňom zadaná, a trochu si oddýchneš, nastúpiš svoju cestu. Bližšie návody dostaneš pri odchode. Dovtedy sa dorozumej s Brezovickým z Maginhradu. Urobte vedno k vašej ceste prípravy. No, ale dosť nateraz! Potrebuješ odpočinku, syn môj; zaveďte ho, otče Brožko, do jeho chyží a potom sa vráťte!“
Rytier prosebným zrakom pozeral na veliteľa, i zamrmlal dač zajakavo, čo sa však nedalo rozumieť.
„Viem, čo chceš, syn môj!“ smial sa Valgatha, „no ja proti tomu nemám nič, len sa usiluj sám si to s Milicou dokončiť!“
I kývol na rozlúčenie. A Krask, z tejto strany uspokojený, zdvihol sa od stola hore; kráčal za Brožkom, vedúcim ho do jeho chyží.
„Ha – na Žižku! – driečny šuhaj ten Mirko!“ vravel sám v sebe Valgatha, sprevádzajúc skúseným okom štíhlu, ohebnú a hrdo si vykračujúcu postavu odchádzajúceho rytiera, potom prejdúc niekoľko ráz po tereme, vrhol sa naostatok na medveďou kožou zatiahnutú lavicu, očakávajúc v tomto položení návrat otca Brožku.
Po malej chvíli vstúpil tento dnu a zaujal svoje predošlé miesto pri stole.
„Otče Brožko, pozorujem, že za mojím chrbtom kujete tajomstvá. Milice minulej noci a dnes nebolo doma! Chcem vedieť, čo je vo veci. Hovorte pravdu!“ začal prísnym hlasom Valgatha, i vstal hore a sadol si k stolu naproti starcovi.
Tento zadivene pozrel na vyšetrujúceho veliteľa.
„Pane,“ začal neistým hlasom, ktorý však čím diaľ, tým viac pevnosti nadobúdal; „pane, odkedyže nedôverujete Brožkovi? Výchovu svojich dcér ste zverili na mňa a svätý Václav mojím svedkom, že tomuto úkolu môjmu zodpovedám dľa najlepších náhľadov svojich. Milica vyrástla, bude mať dnes-zajtra sedemnásť rokov, a v tomto veku zatúži srdce po voľnosti. Zámok váš mu je klietkou, žiada sa na slobodu; no, a myslím, je v poriadku, keď ho moja ruka vedie.“
„Žiadne okolky, otče,“ skočil mu do reči Valgatha, „tuším vaše spojenie s Huňadovým domom! Myslíte si, že mi výsledok jeho bude po vôli?! Ach, znám pýchu Huňada – a moje meno vyjde na všeobecný smiech. Nie, nie, otče! Tak ďaleko začierať nebudeme. Viete, Milica je i mojou nebohou ženou sľúbená Kraskovi.“
„Srdce si rozkazovať nedá!“ preriekol vážne starec. „A spojenie vášho domu s Huňadovcarni by poslúžilo celej vlasti, i ubezpečilo by postavenie vaše. Ostatne, staň sa vôľa božia!“
Valgatha premýšľal. Slová starcove vzbudili v ňom nové smelé myšlienky. Ctižiadosť sa v ňom ozvala.
„Ha – na Žižku! – otče, tvoj plán je veľký!“ zvolal naostatok, prsia sa mu vzdmuli a v slobodnom lete obrazotvornosti videl sa už na vrchole slávy, ligotajúcej sa v spojení s Huňadovským domom. „Milica je deva zvláštnej krásy a hrdinského ducha, súca k boku Lacka Huňada[5]. No a Mirko Krask… pravdu máš, otče, srdce si rozkazovať nedá. Sám som zbadal, že Milica od neho bočí, bárs dávno vie, že jej je matkou súdený. No, dáme jej po vôli! Tvoj plán, otče, ja síce nebudem verejne napomáhať, lež mu ani prekážky v ceste klásť. Rob, čo za dobré uznáš, lež – na Žižku! – opatrne, aby Valgathovo meno nevyšlo na posmech.“
„Zanechajte, syn môj, lúpežné výpravy; zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti – a verte mi, vaše meno príde k sláve, a nie k posmechu!“
„Ďaleko čiahaš, otče!“ zvolal trochu mrzuto Valgatha, rozdurdený výčitkami starcovými. „Ja som nie lúpežníkom; a čo som dobyl, za to ďakujem môjmu rytierskemu meču. Že sa chcem s Huňadom zmieriť, môžeš badať z posolstva, ktoré som teraz zveril na rozkaz jeho milosti Jiskru Mirkovi Kraskovi. Ostatne čas ukáže budúcnosť. Nemcom, ako vieš, ani sám neverím!“
Po týchto slovách povstal od stola hore, i podajúc Brožkovi ruku, odišiel z teremu von, istotne držať večernú prehliadku nad zámockou posádkou, ktorá sa, ako to trúby a bubny ohlasovali, bola zhromaždila k vojenskej prehliadke na veľkom zámockom
Lacko Huňad – starší syn Jána Hunyadiho, Ladislav. Po otcovej smrti bol veliteľom belehradskej pevnosti. Dostal sa do sporu s Ulrichom Cilleym a dal ho zavraždiť. Držal v zajatí niekoľko týždňov i Ladislava Pohrobka. Toto poníženie a smrť strýca Cilleyho kráľ Ladislav pomstil tým, že dal Ladislava Hunyadiho r. 1457 popraviť a jeho brata Mateja odviedol ako zajatca do Prahy