Valgatha. Kubáni Ľudovít
boli to utešené deti!
Milica v hrdých pohyboch tela temer sa podobajúca otcovi Valgathovi, v červenom, zlatom vyšívanom živôtiku, v bielych vlniacich sa šatách a striebornej, drahokamami ozdobenej parte, spod ktorej sa vlnili dlhé gaštanové krúžky vlasov v rozmarnom trasení mala v svojom výzore dač ušľachtilo-hrdinského, ba povieme panensko-mládeneckého. Vysoké, sťa alabaster biele čielko, pod ním dvoje veľkých, čiernych, blýskajúcich sa očiek smelého výrazu, zatienených pruhmi útlych ťahov a taktiež čiernej farby, k tomu rovný noštek útleho tvaru, sťa púčok ružový ústočká, pri ich úsmechu vnútorne lemované slonovými zúbkami, k tomu priezračné, nádychom rannej zory zružovené líčka predstavte si všetko toto, zliate v najpravidelnejších súmeroch v jeden celok utešenej hlávky a máte obraz vidiny a túžob neboráka Mirka, rytiera z Krasku a Tábora i na Drienku.
Želmíra, jej sestra, polovicou veku od Milice mladšia, javila v svojich zovnútorných formách ešte síce detinstvo, ale pri tom všetkom zračil sa v rozvážnom výzore jej modrých očiek, potom v odmeraných pohyboch tela privčasný vývin jej duševných vlôh a vnútorného rázu. Bolo na nej poznať, že jej výchova, zbavená útlocitnej lásky materinskej, vyvinovala jej povahu v docela jednostranných náhľadoch rozumu, bárs srdiečko od prírody nadané ušľachtilou jemnosťou citu – trepotalo sa túžobne po sladunkej náklonnosti k tvoru jej pohlavia, čo sa dalo bezpečne uzavierať z nevysloviteľnej oddanosti naproti jej sestre.
„Drahý, drahušký otče Brožko!“ prerieklo dieťa názvukom utajeného žiaľu, „i ty, zlatá Milica, nechávate malú Želmíru samu, a mne je tak samej smutno, otupno ako našim holúbkom v klietke.“
„Nuž, veď si nebola sama; stará Kudláčka i Sabínka z dediny boli s tebou,“ chlácholila ju Milica a bozkala ju v útle čielko.
„Ach, sestrička, veď vieš, že stará Kudláčka nepočuje a naveky šomre. Sabínka neprišla, bojí sa pred tým dotieravým Kaňúrom, čo i za tebou okom pasie. Rozprávajteže mi, kde ste chodili, čo ste videli, drahý otče Brožko, lebo Milica nič neodpovedá, len vzdychá, až mi srdce puká. Ach, tak som sa o vás bála, i otec sa spytoval, kde ste, a hrešil i vás i Milicu, a hnevlivo zvolal, že on vie, kde ste.“
Milica dupla nôžkou, potom sa začervenajúc vzdychla:
„Nie, nevie, ani nesmie vedieť. Jaj, bože! keby zvedel naše kroky a tajné východy, zhynula by od hanby!“
„Ba vie, všetko vie!“ povedal starec tichým, pevným hlasom.
Deva sa striasla ako osika, keď ju severný vetrík skníše, i s výrazom urazeného citu pozdvihujúc blýskajúce sa čierne oči k starcovi, nevýslovne bôlnožiaľnym tónom riekla:
„A vy, otče Brožko, vy jediný môj dôverník, vy ste ma zradili? A môj otec pozná nočné východy svojej dcéry? A on vie, že sa s nepriateľmi kalicha a českej slávy spolčujem? A on netresce nás oboch, zradcov jeho úmyslov?!“
Starec mraštil i šedivé obrvy i čelo. A vyjasniac trochu velebnú tvár, pozrel zrakom plným lásky a potechy na dievčinu, skúpanú vo farbe hanblivosti a panenského hnevu.
„Upokoj sa, Milica! Láska tvoja k Lackovi Huňadovi má byť stužkou viažúcou v priateľstvo váš a Huňadovský dom, má byť prostriedkom bratského mieru Uhrov a Čechov k založeniu blaha tejto krásnej vlasti. Ha – na svätého Václava! – veľká je úloha tvoja, ty dievka mojej výchovy, ty krásnolepá nádoba mojich čistočlovečenských zámerov! No, zdvihni sa, vyjasni oko a nech sa tvoja panenská hruď vlní pocitom tvojej vznešenej úlohy, majúcej vyprostriedkovať lásku a mier hrdinských národov uhorskej vlasti, a Hospodin buď s tebou!“
Nadšené slová starca neminuli sa v Miliciných ňadrách žiadaným účinkom. Nevysloviteľná vznešenosť preletela deviným výrazne-krásnym obličajom, oči žblnkotali ohňom nebeského nadšenia a celá postava devy vztýčila sa v junónskej[6] hrdosti, povedomá svojho veľkého určenia.
„A videli ste tej noci Lacka Huňada?“ dopytovala sa malá Želmíra, nechápajúca reči starcove a držanie sa sestrino. „Ach, rozprávajteže mi dačo o ňom, čo ma vlani, vieš, Milica, keď sme boli v Moldavskom zámku chytené a do Munkáča odvedené, svojím malým bratom Matejom drážil! Rozprávajteže mi o nich, či je už Matej väčší, a či ešte má ten zlatý prstienok, čo mi bol nasilu vzal, že mu vraj to bude pamiatkou odo mňa.“
„Ach, Želmíra, tvoj malý Macík je už zaťom Cilleyho, vieš, toho tenkého nemeckého pána, čo pred mesiacom bol u nás a Kaňúra so sebou doviedol,“ odpovedala na štebotaniny sestrine Milica, a táto, bárs zvesť sestrinu dokonale nechápala, položila rúčku na bijúce srdiečko i vzdialila sa potíšku do jedného kúta teremu, kde nepozorovaná Milicou, ktorá bola zapradená v hlbokom rozhovore so starcom, premýšľala o význame slov, zdelených jej sestrou.
„Nie, nie, otče Brožko, teraz ho vidieť nemôžem, nesmiem!“ šepkala Milica, „ja ľutujem Mirka, uctím ho ako čestného junáckeho rytiera – lež odpusťte, vy to najlepšie znáte, pre koho moje srdce bije. Zruším sľub matke daný, ale mi to Hospodin odpustí; veď som k väčším cieľom určená.“
„Práve preto, Milka, musíš sa otvorene zdôveriť Kraskovi,“ prehováral ju starec presvedčujúcim hlasom. „Jeho srdce síce bude krvácať… lež naučí sa uctiť tvoju povahu, ba šľachetnosť jeho zmýšľania a nezlomná oddanosť k tebe mi podáva nádeju, že pri uskutočňovaní našich vznešených zámerov bude nám pomocným. Poznám ho dôkladne, a ľutujem jeho osud. Ale práve zato je povinnosťou tvojou otvoriť úbohému oči. A k tomu máš dnes najpríhodnejší čas!“
„Dnes, otče?“ dopytovala sa zadivená deva. „Nie, nemožno to; však znáte, že sa dnes vo vašom sprievode zídem s Lackom vo vyšnej jaskyni vašej pustovne.“
„Práve tam,“ určoval pevne Brožko. „On musí byť svedkom vašej schôdzky, by sa nepodvratne presvedčil o nemožnosti uskutočnenia jeho nádeje ohľadom teba, aby videl, že komu sa musí vystúpiť, aby poznal naše vyššie ciele, na oltár ktorých má položiť ľúbosť svoju v zápalnú obeť.“
„Ach, to je strašné, strašné… len dnes nie, otče, pred Lackom nie…“ riekla deva a spínala ruky.
„Čo, Milica! Či je to ten tvoj hrdinský duch?!“ spytoval sa v zadivení starec a nepokojne krútil hlavou. „Ha na svätého Václava – dievča, nechcem, aby som sa mýlil v tebe! Myslíš, že ťa Mirko dnes nepoznal? Darmo si sa zakuklila, tvoje neporovnateľne ohnivé oči ťa prezradili. To som videl z nepokoja Kraskovho. Ľúto mi je šuhaja, ale práve zato, pre vaše obapolné dobro, musí zvedieť svoj osud čím skôr, a síce dnes!“
A nečakajúc odpovede devinej, zavolal Želmírku, pošepol jej niečo a táto sa pobrala von.
Mrkalo.
Ostatné blesky slnka kapali za vrchom, Bankov rečenom, a teremom i celým zámkom rozhostilo sa šero.
I starec, i Milica sedeli mlčky, táto jedine nepokojným zdýmaním ňadier prezradzujúca búriace city svoje, tento zadumane a sám v sebe pohrúžene.
Po malej chvíli vošli do jedálne zámockí sluhovia, i nakládli na veľkom kozube oheň a zapálili voskovice, až sa celá sieň zaligotala a rozjasnila v žltojasnom blesku voskových sviec, ktoré blnkotali v masívnych, dolu z povaliny visiacich kahanoch.
Želmírka sa navrátila, vedúc jednu staruchu, nesúcu v rukách harfu ¦ obľúbený to v tých časiech hudobný nástroj.
„Tu máš harfu, Milica, nezdržuj ma, nestačím počúvať, bárs len na ľavé ucho nepočujem, čo i môj starý vraví, že na obidve. Musím sa ponáhľať do kuchyne. Ach, bože môj,
Junónsky – podľa mena Juno, starorímskej bohyne oblohy, manželstva a rodenia