Výbor z lyriky. Andrej Sládkovič

      Búrlivé vlny o breh plieskajú,

      jak by svet chcely zaplaviť:

      Či sa pokoju mdlému rúhajú?

      Či moc chcú slávnu objaviť? —

      Ony sa búria! — A junák mladý

      vešteckým okom do hlbín hľadí

      na ich tajomné pohnutie.

      A nad morom sa nesie, rozvieva,

      hlasom v bralistých krajoch zaznieva

      velebné jeho nadchnutie:

      Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá

      nových dňov mojich zástera!

      Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva

      moja v svet a v Boha viera!

      Nádeje moje, ako kryštály,

      čo ruky božie nebom rozsialy,

      do duše mojej blýskajú:

      ale kto vývod zo sĺz nešťastných

      vydá, čo z očú mladých a jasných

      na hrob nádeje padajú? —

      Hoj, duša mladá, v centre sa večnom

      usaď túžením cheruba!

      Zastane ten na hrade bezpečnom,

      kto sa k božskosti prerúba!

      Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,

      veselosť tvoju krížom zarmúti,

      ty znaj nepoznať nehody!

      Nech ti je svätá myšlienky sláva,

      ostatné slávy, čo svet podáva,

      sú tieto svojhlavé vody! —

      Ha! jak sa k nebu hádže vlnami

      divý syn tento prírody!

      Ale ťarcha tá s jeho vodami

      vždy ho nazpät o zem hodí:

      tak teba, moja biedna otčina,

      ku zemskej hrude živel zaklína,

      čo sám nezná sa zvelebiť;

      ale musíš sa cez biedy, hroby

      z nešťastia svojho, slabosti, mdloby

      na slnce života prebiť!

      Ako ty, more, v národov rade

      rod môj sa šíre rozkladá,

      ako ty, v mojom plamennom hlade,

      okúsiť voľnosti žiada!

      Ako ty, more, v svojich hlbinách,

      poklady kryje v svojich rodinách

      a svetu ich neodkryje;

      ako ty, more, v divej ľútosti,

      vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,

      on do pŕs vlastných sa bije!

      Ako ty, more, on je mohutný,

      a predsa ako ty, slabý!

      Ako ty, more, on je ozrutný,

      jak ty, v stenaní pochabý!

      No, jak ty, more, v silných orkánoch,

      v svojich nesmiernych vodných balvanoch

      vyváraš hrozný tento šum:

      tak ľud môj v dutí silných orkánov,

      pod ťarchou tisíc ráz oplakanou

      objaví svetu svoj rozum!

      Morava smúti, mlčí Morava,

      vody jej nemo sa valia,

      a predsa prúd jej čosi rozpráva,

      a odpoveď je šum skália.

      Kde živé mlčí slovo človeka,