Smrť Jánošíkova. Ján Botto

      Oj, city moje, iskry hromové!

        Čože robíte taký zhon?

      Veď vás už idem v slzách i slove

        z úzkych prsov vypustiť von!

      Ej hej! vypustiť – ach! ale ako?

        vy rozkoše, žiale moje!

      keď to od srdca k srdcu deľako

        a tým svetom tak chladno je!

      Keď nemá slová – šatočky súce,

        pre vás, deti, úbohá mať!

      Či vás v zodraté prózy onuce,[1]

        vás zlatovlásky, mám odiať?

      Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,

        do kvapky krv vypite mi,

      než by ste mali žobrať po svete,

        neznané blúdiť po zemi!

      „Netráp sa, mati, o naše šaty,

        len košieľky nám daj biele;

      však dobrí ľudia budú nás znati

        po hviezdach zlatých na čele.

      Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,

        kde nás iste príjmu radi:

      pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,

        v ten svet pekný bujnej mladi!

      Tam nás už čaká jedľa šedivá,

        už z diaľky náruč vystiera:

      „Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva,

        „ja vám budem za matera!“

      Na mäkké lono si nás usadí,

        zavinie do tieň-pláštika,

      povesťou bájnou o svojej mladi

        v sen milučký učičíka.“ —

      Jaj! deti, to tam zakliate lesy,

        tam mne vy večne zaspíte!

      „Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi

        lastovička na úsvite.

      Abo donesie Pán Boh k nám včielku,

        abo dcéru šumiacich hôr,

      čo spevné ústka pritkne nám k čielku

        a na ruky pojme nás hor’.

      Abo nás zbudí dupot jeleňov,

        čo na čistý idú potok;

      abo, čo chodia horou zelenou,

        bystrých chlapcov duniaci krok:

      „Kto to?“ – No – ľaľa! – či nás neznáte?

        Veď sme my tiež tak ako vy

      zhodili biedy jarmo[2] prekliate,

        poddanstva striasli okovy!“

      „Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ —

        povedá – „no poďte s nami!“ —

      „A my pôjdeme s nimi po zboji

        hore-dolu dolinami. —

      Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,

        bárs sa ich ten svet aj bojí;

      keď aj v zápale časom poblúdia,

        krajšie to, než hniť v pokoji.

      Nesúď ich! Čistá duša ich mladá —

        bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.

      Mladosť každého objíme rada,

        kremä hada a tyrana.

      Nehaň ich! To nie rytieri draví

        krajov, kde slnko zachodí;

      to nie východu vzteklé ohavy:

        to voľné deti prírody.

      Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;

        veselí jak jarné pole;

      smelí jak tie ich hôrne potoky —

        a jak vetor svojej vôle.“

      Oj vetor, víchor širokej vôle

        v prsiach mladistvých zrodený! – —

      On s sebou nesie deti sokolie,

        nesie, nesie – ku šibeni.

      „Ej, počkajže len, keď noc stoveká,

        noc poroby raz sa stratí —

      keď v svetle pozná človek človeka,

        ľudia prerečú odkľatí;

      keď sa im mladé krídla rozviažu,

        ich let mrákavy prebrodí:

      oni, sokoli, svetu ukiažu

        cestu ku slnku slobody!

      Nebanuj, mati, s tou chasou mladou

        musíme von v slobodnú diaľ!

      Zbohom! – čujeme huk vodopádov,

        pieseň chlapcov z vysokých brál.“

      Tak len necháte tú chalup úzku —

        idete ta hľadať drusov?![3] —

      Choďte! Však vy tiež raz na motúzku

        odvisnete kritikusov!

      Horí ohník, horí na Kráľovej holi.

      Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.

      Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,

      akých ľudské oči viacej nevideli!

      Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,

      akoby ich bola mala jedna mater;

      jedna mater mala, v mlieku kúpavala,

      zlatým povojníčkom[4] bola povíjala.

      To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece,

      keď idú po háji, celý sa trbliece.

      Košieľky zelené, striebrom obrúbené,

      klobúčky obité, orlom podperené;

      valaška, karabín[5] a pištoliek dvoje:

      to sa chlapci, to sa, potešenie moje! —

      Keď vatru rozložia na hronskom pohorí:

      v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.

      A keď si od zeme chlapci zadupkajú:

      dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.

      Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne:

      to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

      Hory, šíre hory – to ich rodné dvory,

      hole, sivé hole – to ich voľné pole —

      a na tom Kriváni zámok murovaný:

      ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!…

      A ten ich kapitán, to je len veľký pán!

      Perečko beľavé, červený dolomán;[6]

      keď ide