Smrť Jánošíkova. Ján Botto
tisíc hrmených!“ – vyskočia desiati —
„stoj! – daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
„Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!“ —
Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu[7] od buka do buka.
Nad horou na skale perečko sa belie:
kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!
Bo kohos’ Jánošík na paloš[8] načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára;
a komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne – z dvanásť pušiek blyskne;
druhý raz zapískne – tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne – šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia —
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
„My sme u nás doma – my sme tuná páni!“
Horí ohník, horí – nie jak voľakedy —
a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia —
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje —
skočia – zavzdychajú: „Jaj, naše nádeje!
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno,
aby nás ohrialo slnko maľováno!“
Už vatra dohára jak obetná žiara,
a chlapci sťa sochy okolo oltára,
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia —
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, – už len blysk slabušký
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína —
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
„Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrá noc!“ —
Zahučali hory, zahučali doly —
zanôtili chlapci: „Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli —
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet.“
II.
Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už tí páni Janíčka zlapali!
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.
A jeho obstali i zhora i zdola,
sťa tie čierne vrany bieleho sokola. —
Jánošík za stolom vínečko popíja —
a pohon zo štyr strán biely dom dobýja.
Jánošík, junošík, obzriže sa hore:
už je kolo teba drábov celé more, —
more šíre, more, a ty malý kameň:
„Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!“ —
A čo by vás, nemcov,[9] bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!
U dverí sekery, v oblokoch pištole:
„Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!“
A čo by ste strely búrkou doň sypali:
ešte pre Janíčka guľku neuliali.
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.
Jánošík si ešte popíja pomaly —
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
„Chyťte ho!“ – No len, no! sadkajte si málo,
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!
„Chyťte ho!“ – Ktože to? ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? – teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.
Janík spoza stola ani hor’ nevstáva
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
„Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!“
Tak tedy? – dobre, no! – zahrajú v ňom žily:
Hrmien bôh! koľko vás ide do pôl kily?![10]
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo:
a už drábi ležia ako v báni[11] drevo.
I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
„Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky:
hneď mu dali na ne centové[12] ostrôžky.
Ale sa Jánošík sotva popohýna,
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:
Hoj, tisíc prabohov! vy galgani spilí —
zjete si to hneďky, čo stes’ navarili!
Iba raz spakrukou dokola zatočí,
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;
len raz sa činčierom[13] dokola zaženie,
už
anglia – anglické súkno, v ľudovej slovesnosti obyčajne červené
paloš – šabľa, meč
nemec – tu vo význame cudzí
kila – objemová miera, približne 50 litrov
báň – rúbanisko
cent – stará hmotnostná jednotka, asi 60 kg
činčier – puto