Krížne cesty. Ján Botto
id="n_2">
2
Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko – to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.
K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická pani bola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not. Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela – 1684 – 1749 – Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 – 1792 – Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku – J. M.)
Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 – 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:
Deň vychodí – noc skonáva —
dobrô ráno! matka – !
„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.
V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).
3
vraželina – prostriedky na čarovanie (vražba – čary)
4
Dodola – podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.