Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery. Pavol Dobšinský
ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed“, ten pokoný dávajú taký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne sbierka „na hospodára“ t. j. pre hospodára skladajú peniaze na vynáhradu útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho po čas svadby naskladali a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húsť len za to, čo od svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiadnych útrov. Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na kostol, to isté pre mendíčkov, ktorí boli prišli zaspievať pred stolujúcimi: „Jak pěkně jest v svatém stavu manželském žíť, kdyžto pravou milostí srdce hoří“ a t. ď.
Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl kašužltú prosenú, na husto uvarenú. Jedna z nich uviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej poranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, že pri varení tolikých jedál popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vystrábenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme“; „nedáme, kaša vám prismudla, horká je, nepomädovaly ste ju“ a t. ď. Lež hádžu jej na varešku po krajciari po dva, ktoré ona tou obviazanou rukou zrezka bere a do vrecka odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu – no, iste nepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia, keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu.“
Na pokon však radostníkpoložili na stôl pred starejšieho. Sú to koláče: kúchne, lekvárniky, mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká bosmanky(slavische Renette) dávajú v horňom Gemeri na radostník; vo Velhonte končiarky, jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejší počíta bedlive hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája a delí teraz tak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa. Radostník donáša mladucha sebou kam vydáva sa alebo posielajú ho v tento deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú aj z domu ženícha tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníka zaklope starejší na utíšenie a hovorí:
„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie! Pekná a chvalitebná vec je, že vedľa môjho napomínania tak pekne držali ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa a prajem, aby tú zameškanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť. A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom kraji a kde sme boli: teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tí dvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť. Jestliby nedošlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za vaše tohto hospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem. Jestliže som vám nemohol všetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého. A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka, všetkých svobodne do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby aj vašich domácich pozdravujem.“
Na veselie prišlí s radostníkom tajdú, – keď si potom ešte trocha potancujú a ďakujúc za pozvanie od domácich poodberajú sa.
Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač zriedka, tak častejšie stáva sa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustia a neopustia nič. Trovy uľavujú si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbu si platia; ale dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s ními starejší a donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a nevyrovnané.
8. Prvá nedeľa po svadbe
Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po svadbe; aby privykala na novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu. Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čím krajší čepiec. S ňou ide dajedna nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelíkov) vedie ju celým chrámom okolo oltára, naňže položia offeru a idú sadnúť si medzi sebe rovné mladé nevesty.
Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha a nových rodičov (test a testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška, mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu. Tu pripravený je obed pre nich a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich. Vždy však málo jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzi sebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. – Prišlí s mladou svokor a svokra na vzájom pozvú jej rodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej nedeli lebo k blízkemu sviatku.
Poverečné zvyky
Zachovávajú a povrávajú si[6] vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:
Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v ňomž devojnú majú: z tej strany prídu o nedlho vohľačia do domu. – Vohľačom upeč kohúta: by zase prišli. – Prvýraz na jar počujúc dievča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na to kukučka zakuká, o toľko rokov dievča vydá sa. – Neidú—li vohľačia, trhaj dobrúmyseľ: aby šuhaj prišiel. – Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Márie, lebo zo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú sa; tiež: nech umývajú sa vodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. – Deva, ktorá dlho vydať sa nemôže, nech ide do troch kostolov, troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke, uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, kohoby rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo aj druhý cez túto počareninu (porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. – Vdova lebo i dievka, chceli vydať sa za muža, jemuž just žena umrela, nech sadne si rýchlo na moždiar, keď tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnú a nepohne sa z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. – Ktoré dievča jednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou, za toľko rokov nevydá sa. – Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné manželstvo; dážď pri sobáši: bohaté a plodné manželstvo znamená. – Idúcim na sobáš, prihodíli sa čo protivného: to nešťastie značí. – Keď mladucha ide na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá: rada mysky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak slnce svieti: dobre hrnce umývala. – Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha hladí zazreť mladého nejakou škulinkou (škárou) z komôrky, prv lež by ju on zazrel: bude nad ním vrchovaf. – Mladucha idúca na sobáš, vloží si kus koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebo vdove, ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. – Pred sobášom mladý zať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu: čí peniaz by do rána zkapal, ten z nich prv umre. – Kým mŕtvemu vyzváňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý do nej nezahrabaný): nedaj sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. – Mladoženísi pred oltárom nech spolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. – Pri sobáši hladí mladucha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk na hlave nosila t. j. rozkazovala. – Mladucha, sadajúca do stolice po čas sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov nebude mat žiadnych detí. – Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratí sa z neho, potratí ona lásku mužovu. – Osobášená pozoruje, by jej sobášny veniec nedostal sa planému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polovice, jednu na jedon, druhú na druhý breh vody zakope a manželia rozdvojovať sa budú. – Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku: keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. – Nožík, ihlu nikda nedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. – Rúcho nevestino nedovoľ zkladať z voza inému, kreme niekomu z jej rodiny:
Povrávajú si, vravia a spomínajú medzi sebou, hovorím preto, že mnohé povery a čary skutkom nerobia, len tak slovom si pripomínajú, že to veru tak a tak splní sa; ba často i len žartujú s tým; ale zasa dosť aj skutkom čarujú, druhému porobiťhladia, chcú, domnievajú sa. Ba mnohé povery sú vlastne len zvyky od dedov prijaté.