Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery. Pavol Dobšinský
bytnostiach). – Nemocnému dieťaťu robia cmúliky z handričiek, tieto namáčajú do mlieka a cukru a dajú deťom ssať, na noc ale kladú cmúliky zvonku na okno: by strygy a nočnice to tam cicaly a dieťa zdravšie bolo. – Narodzenintko na ľavý bok neukladaj: aby nebolo krcho, kršňavé, kršniak t. j. kto ľavú ruku miesto pravice upotrebúva, – Prvé košele a gätky na deti neodmerávajú, len tak od oka stryhajú a šijú, by deti boly peknej postavy a riastly. – Deti, aby dobre riastly: nech popod stôl nelezú, ale keď prší, vonku na dážď stávajú. – Koho sediaceho prekročili: nebude viac riasť. – Do siedmeho roku deťom vlasy nestryhaj: bys jim rozumu neukrátil. – Kto pri krštení i napospol pri posedení nedopíja pohár, toho núťa dopiť slovami: „Či by ste si tu nahali sirotu;“ dieťa, jemuž držia krštenie, pri nedopíjaní nápoja osirotelo by. – Dojka by z každého jedla okusovala i dieťaťu okúsiť dávala: naučí sa ono skoro jiest a nebude v jedloch prieberčivé. – Na prvé jarmočné aby synovi otec kúpil klobúk, (i v skutku zvyk je taký), dcére matka šatku: zdarné budú riasť a odchovávat sa.
II. Detinstvo. Mládenstvo a pannenstvo
Niet syna ľudu Slovenského, nad jehož kolískou (belčov) nebola by zavznela spievanka:
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
pôjdem ta do poľa, lapím ti sokola;
ulapím sokola na zlatú stužtitičku, –
hajaj že mi hajaj, môj milý Janičku!
Nad dcéruškami spievajú:
Haja že mi haja, pôjdeme do hája.
naberieme kvieťa, obložíme dieťa.
Nad sirotou zneje žialivá:
Spi že mi, spi že mi, matka ti je v zemi,
otec pod stenami s mladými ženami.
Napospol spievajú:
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
lepšie ti je spati, než sa nadúvati.
Usni že mi usni aspoň jeden sníček,
veru ti donesie matka medovníček.
Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj minulý svobodný stav a menovite výš pri krstinách pripomenutú: Svoboda, poctivosť, tá všade panuje atď. – Obľúbené sú tiež, jak pri uspávaní, tak pri bavení dieťok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp. J. Kollára, diel II., str. 37. „Janík Janík šíry zbojník“ a v Sborníku Matice Slov., sv. II., sošit I., str. 87. „Orie dievča pod javorom,“ – rovne tu na str. 11 o Jánošíkovi: „Pod hájičkom pod zeleným,“ – ale aj iné v uvedených knihách s tymito spolu umiestené. Dievčatom zase druhé primeranejšie spievajú n. pr. „Naša pani kňahne po palote tiahne.“ Sborn. Matice Slov., sv. I., str. 41. Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu.“ „Honilo dievča kravy.“ „Za horami za dolami – kú.“ – Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú na výber, jak lahodným spevom uspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.
Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim rozprávajú poviestky n. pr. O koze do pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok. Zlatá páva. O mechúrikovi a iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I. str. 484, 486, 489, 554.)
I ľud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú uňho „hyntačky, hojdačky, vyháňačky, hynty.“ Hynta býva nad matkinou posteľou z brvna povaliny na povrázkoch zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitych v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté a všité, by poskytovalo príhodnú k umiesteniu decka poddutinu. Do poľa nosia sebou tú opravdovú kolísku, to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramidu, na jejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.
V siedmom roku začnú chodiť do školy. A to chlapci už hrdo v gätkách a v zime v chološničkách alebo just v nohavičkách; skoro dostanú aj z bieleho súkna kabaňky či kabaničky, vždy ces plece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným obrazom kohúta, a vedľa druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí pisk, kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné rozdielanie medzi spolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j. šaty s driekom a rukávmi, alebo na košielke prsliačik, sukničku lebo letničku, šatky na hlave i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú si knižtičky i túmilú poživu či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmičky, aj krpčeky. – Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spoločnosti a kolá, v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom, pestujú veku svojmu primerané zimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si poviestky. Prostonárodnia teda poesia a filosofia jak u kolísky, tak hneď tu má svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, Diel II, str. 43—71, tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské hry a spevy.
V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po prvýraz pripustené bývajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u katolíkov. Za čím vstupujú už do radov dedinskej chasy. Chasník, kde to ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosiť opasok, aspoň širší a onakvejší remeňdo nohavíc kupuje mu otec. Chasníčkadostáva od materi v dar na jarmočné lebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či letničku a takúže lebo i hodvábnu, no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok; zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čierneho postavu kynteš, ktorý si varuje až do budúceho vydaja.
Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, parobci, mládencia dievčence, dievky. Chasník vstupujúci do radu mládencov, povinnen odmeniť sa t. j. dať prepitné svojim rovesníkom a starším parobkom. Potom už s ními mládenčí si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priadky medzi dospelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na slinky. – Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom roku deckuje, stáva sa deckým(detským) t. j. odmení sa a prijatý býva do tak zvanej detvyt. j. do spoločnosti mládencov, kde už smie mať frajerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa do dediny na zálety. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú za devojné, za panny, paničky. V dvatsiatom roku a po ňom rácu mládenca za devana, starého parobka; dievku v tom veku snadno už prezvú starou dievkou; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom, tam tých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.
Táto k ženbe a vydaju hotujúca sa vrstva mládeže tvorí svoju od iných oddielnu spoločnosť k zábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či návštevám mládencov u pannien. Po tunajších dedinách u Vlhu či Blhu (odtial Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majú svoje vykázané miesta, kde hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolu bavia sa. To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle,“ u potoka Vlhu, na piesočine, pod vysokými vŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášť na jar a pod jaseň v nedeľu večer k zábavám a volajú to večierky, chodiť na večierky. Oblek je pestrejší a malobnejší. Len že zvlášť tu „koľko krajov toľko obyčajov“ a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.
V dolňom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že sú hraničiari s Maďarmi, nosia mládenci čierno plstenné, okrúhle klobúčky, s neveľmo širokou, často i docela na hor ohnutou párticou,