Statky zmätky. Jozef Gregor Tajovský
Jozef Gregor Tajovský
STATKY ZMÄTKY
OSOBY:
Tomáš Kamenský, kresár
Kata, jeho žena
ich deti: Eva, Katka, Zuzka, Anča, Ondriš
Mišo Kaňúrik, Evin muž
Jozef Valach, Katkin muž
Ondrej Palčík, gazdík a rodina Katina
Mara, jeho žena
Jano Ľavko, vozkár
Žofa, jeho žena, rodina Marina
Ďurko, ich syn
Beta, suseda
Dve-tri Deti, betlehemci
Deje sa na dedine pred prvou svetovou vojnou. I. a II. dejstvo na Vianoce, III. dejstvo v júli, IV. dejstvo na Ondreja, V. dejstvo po roku na Štefana.
DEJSTVO PRVÉ
Výstup prvý
Izba u Ľavkov
Ľavko, Žofa, Ďurko
Žofa (živá, jazyčná žena) — Ja by som ti, syn môj, len takú rada, čo by aj dáku obnôžku mala, nie Evku. Veď je ono pekné, ale pri ženbe aj rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.
Ľavko (starý furták) — A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma. Nuž ľahko pristaneš aj na druhú.
Žofa (tajnostne) — A tam zase vydatej žene pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.
Ďurko (driečny ľahtikár) — A ktože vám to?
Žofa — Vieme. My počujeme, aj vidíme.
Ľavko — Ty sa poriadne ožeň. Taký život sa ti zunuje.
Žofa — Je hodná, pekná, ale stará kobza, meno moje.
Ľavko — Ani ťa je nie hodna vyžívať.
Ďurko — Veď som ja len tak zašiel k nej voľaktorý raz, ako k susede, a — už to viete.
Ľavko — Viem. Práve preto maj rozum.
Žofa — Ty si, chvála Pánu Bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje.
Ľavko — Hádam môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Už ako školák býval predníkom, pri vojsku kaprálom. Môjho rozumu sa chytaj aj teraz.
Žofa — Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Ty si nie mládenec hocijaký. Mohla by si prsty oblízať aj Marka Suchých, Anča Vrtiake, aj... Ale veď som počula, že sa ty točíš aj okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?
Ďurko — Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.
Ľavko — To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola - gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.
Ďurko — I ja by takú chcel, len by šla voľaktorá.
Žofa — Už by ti ju bola prekonala, meno moje, ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.
Ľavko — Dobre máš, nevrav, len choď za ňou a doveď sa poriadku.
Žofa — Iď, meno moje, a probuj. Rodinu naviesť, to je už moja starosť.
Ľavko — Aleže sa drž pri nej, chlapče! Poriadnymi rečami ju zabávaj a nahováraj. Však dievčence mnoho dajú na lichotivé reči.
Ďurko — Vysielate ma ... Ak nepôjde ...?
Ľavko (chvastavo) — Bisťu dade! Jesto dievčat na každý prst desať. Keď tá nie, obrátime sa inde. Čože! Tebe celý svet otvorený. Môj syn, ľaľaď!
Žofa — Taký šuhaj, ako si ty, meno moje.
Ľavko — Všade sa vieš vyznačiť a nijakej roboty sa nezľakneš. Aj Žofa Buriane, aj to, čo, mati? Aj to by bola.
Žofa — Bola, bola, meno moje, ale ja by som radšej, keby len Judka šla. Tam sa lepšie majú. By ti ľahko šla hodina, meno moje. Tam by si nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli, meno moje.
Ľavko — Nech opáči aj tam, aj tam. Viem, nikde sa nezahanbíš.
Žofa — Nepočúvaj, meno moje. Akože pôjde razom na dvoje? Netáraj, otec.
Ľavko — Tak poslúchni mater. Ale aby si vedel, čo máš rozprávať.
Žofa — Žeby ťa tam nevysmiali, meno moje.
Ľavko — Ponúkať sa neponúkaj, len tak zboku vyvedaj.
Žofa — A žeby si tam dlho nebol, meno moje.
Ľavko — Aby ťa nezunovali.
Ďurko — Nakladáte mi ako chlapcovi, keď ide po prvý raz do školy. Či som sa nikdy s dievkou nezhováral? Nebojte sa! (Odchádza.)
Ľavko — Múdre!
Žofa — Tak, syn môj, tak. Ale predsa len pravou že nohou ... (Vyprevadí ho do dverí.)
Výstup druhý
Ľavko, Žofa
Ľavko — Ej, ktoroukoľvek! Dobrý chlap si ženu nájde! Ja som starý, a keby tak prišlo ...
Žofa — A keby som ja umrela! Tuto — hneď, meno moje. (Hodí plecom, potom so žiaľom.) Keď si dieťa do poriadku donesiem.
Ľavko — To ja nevravím, uchovaj ma, Bože! Dosť som mal s tebou kríža, kým som si ťa k ruke vycvičil. Ja len vravím, že sa chlap môže po vôli oženiť.
Žofa — Ani dievky miesto kola do plota nezapletajú. Ale bolo by to, bolo dobre, keby šla zaň. Ona majetok, on trošku, dobre by sa mali. Len či pôjde?
Ľavko — Už ti vravím: pôjde — nepôjde! Pôjde druhá. O nášho Ďura sa netráp. Len by on mal vôľu sa ženiť. Trhajú sa oň aj v tanci. Čože ty vieš, keď do krčmy nechodíš. Ja viem, čo je môj syn!
Žofa — I ja viem, meno moje! Veru sa takých v našej dedine veľa nenájde! Mládenec ani svieca! Ja sa za toho nikde nezahanbím. Kde sa obrátim, všade mi ho chvália. Aký je urastený, driečny, dobrý, múdry, že mu páru niet, meno moje.
Ľavko — Len keby sa v čerty nebol pobil v tej krčme onehdy.
Žofa — Si mu to ty na príčine. Museli ste oldomáš naraz prepiť?
Ľavko — Keby som sa bol nazdal! A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vyvedieš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť voľakedy tiež neraz zaľahla olovom.
Žofa (spomenie) — Veru, meno moje, ako si aj mňa bol raz búšil.
Ľavko — Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.
Žofa — A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.
Ľavko — Čušže mi s tým! To bolo