Statky zmätky. Jozef Gregor Tajovský
— Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.
Palčík — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.
Mara — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.
Palčík — A čo nevieme! Aj peniaze bralo. Mlzie čosi. Čože to máš? Kde si vzala? Nezradilo. Ale ho potom žena vybúchala, nuž tam vraj bol grajciar pod vankúšom. A to, čo mal byť na oferu.
Mara — Len ja háby poviazala do batôžka, a ja sa nebudem s tebou zjedať, trápiť. Prosilo: Mamka moja, nebudem viac. Ale ja som jej nič: Len mi ta choď!
Palčík — Ako sme mali aj toho Miška za svojho. Dal som ho učiť do školy, ale nechcel počúvať ani mňa, ani učiteľa; dal som ho za učňa, ani majstra. Túlaj sa svetom! A tak teraz sme si my to inak rozmysleli. Deti si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme aj k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku k nám dostať.
Tomáš (tuho fajčí, čím ďalej, tým sa mu to menej páči).
Mara — Ale dolož, na aký spôsob.
Palčík — Nuž veď vyložím. Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti a my by sme im náš majetok poručili.
Mara — Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám. Ak by ste mali k nám dôvery.
Kata — Čože by sme nemali...
Mara — Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.
Kata (zachvátená) — To by veru bolo aj vám, aj im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?
Mara — Chce ju, chce. My už vieme, že ju chce. U Ľavkov sme už boli, aj ešte vojdeme.
Palčík— Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.
Kata — Bolo by to dobre aj im, aj nám. Do takého majetku syna dostať ...! (Vykladá Zuzkine háby z truhly.)
Mara — Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.
Kata — Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?
Palčík — Čím skorej!
Mara — Treba nám pomoc do domu.
Palčík — Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá ...! Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.
Kata (vykladá z truhly Zuzkine háby).
Tomáš — Nože sa jej do toho nestar!
Kata (prezerá) — Nech si oblečie, ktoré chce. Má si v čom preberať, to už má. Šiat som jej narobila.
Mara — Len jej vyber, aby sa mu zapáčila.
Tomáš — Ten chodí za inakšími...
Palčík — Už nepôjde.
Výstup štvrtý
Predošlí, Zuzka
Zuzka — Vitajte! Veru ste dávno u nás neboli.
Palčík, Mara — Ďakujeme.
Mara — Tak ťa pustili gazdiná?
Zuzka — Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma len pustili, vám kvôli.
Mara — Tak nemeškaj, dievka moja, len sa chytro preobleč a choď. Pomôžeme sa ti obliecť.
Kata (preberá) — Ktoréže si háby?
Mara (tiež) — Čože si oblečieš?
Zuzka — Ja si vyberiem. (Preoblečie si sukňu i kabátik, šatôčku na hrdlo, na hlavu.)
Kata — Len sa pekne pristroj, aby nepovedali, že si dáka zanedbaná.
Mara — A stuhľu si túto?
Zuzka — Nie, ale tamtú, belasú.
Mara (obzerá ju) — Veď ťa roztrhajú v tom tanci!
Zuzka — Alebo dáku jamu vystojím do rána.
Tomáš — Nebárs vie tancovať.
Kata — Už — ty! Čože by nevedela? Ako druhé!
Palčík (Zuzke) — To až potom povieš, keď sa vrátiš. Neboj sa, bude ťa mať kto vykrúcať.
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.