Aréna Jedna: Otrokári . Морган Райс
prehltnem. Je to božské. Pohár, ktorý je ešte vždy dopoly plný, podávam Bree. „Tu máš,“ vravím jej, „dojedz to. U nás doma je toho ešte veľa.“
Keď Bree natiahne ruku k poháru, oči jej úplne žiaria. „Si si istá?“ spýta sa. „Nemali by sme si ho nechať?“ Pokrútim hlavou. „Je čas na to, aby sme si trochu dopriali.“
Nemusím ju prehovárať. O niekoľko okamihov je zjedené, až na jednu porciu pre Sašu.
Ležíme tu opreté o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa konečne začína uvoľňovať. Vďaka tej rybe, miazge a džemu konečne začínam cítiť, ako sa mi vracajú sily. Pozriem sa na Bree, ktorá medzitým už podriemkava, na jej kolenách má hlavu Saša a i keď stále vyzerá nezdravo, je to prvýkrát za dlhú dobu, čo vidím u Bree v očiach nádej.
„Mám ťa rada, Brooke,“ povie ticho.
„Aj ja ťa mám rada,“ odpoviem jej.
Keď sa na ňu znova pozriem, už spí.
*
Bree leží na pohovke oproti kozubu, zatiaľ čo ja si teraz sadám do kresla vedľa nej, za posledné mesiace sa z toho stal taký náš zvyk. Každý večer pred spaním sa schúli na pohovke, príliš sa bojí zaspať sama v izbe. Robím jej spoločnosť a čakám, kým nezaspí a potom ju odnesiem do postele. Väčšinu večerov oheň nemáme, ale i napriek tomu tu sedíme.
Bree má vždy nočné mory. Predtým ich nemávala: pamätám si časy, ešte pred vojnou, keď zaspávala úplne ľahko. Vtedy som si ju dokonca doberala a volala som ju „ospalá Bree“, pretože dokázala zaspať v aute, na gauči, pri čítaní v kresle - kdekoľvek. Teraz je to však úplne inak. Dokáže byť hore hodiny a keď spí, nie je to pokojný spánok. Väčšinu nocí ju cez tie tenké steny počujem vzlykať alebo kričať. Kto by sa jej čudoval? Keď vezmem do úvahy tie hrôzy, ktoré videla, je prekvapujúce, že nezošalela. Sú noci, keď ani ja nedokážem spať.
Jedna vec pomáha: keď jej čítam. Keď sme utekali, mala Bree toľko duchaprítomnosti, aby si so sebou vzala svoju obľúbenú knihu. O strome, ktorý dával. Čítam jej tú knihu každú noc. Už ju viem naspamäť a keď som unavená, zavriem oči a len ju prednášam. Našťastie je krátka.
Ako sa čím viac opieram do kresla, už trochu ospalá, beriem do ruky jej opotrebovaný obal a začínam čítať.
Saša, ktorá leží na pohovke vedľa Bree, nastraží uši a niekedy sa sama seba spytujem, či tiež nepočúva. „Bola raz jedna jabloň a tá milovala malého chlapca. Každý deň chodieval chlapec za jabloňou, zbieral jej listy a plietol z nich venčeky a hral sa na lesného kráľa.“
Pozriem sa na pohovku na Bree a vidím, že už spí. Uľavilo sa mi. Možno to bolo tým ohňom alebo možno tým jedlom. Spánok teraz potrebuje, aby sa zotavila. Zložím si šál pohodlne obtočený okolo krku a opatrne ho rozprestriem na jej hrudi. Jej malé telíčko sa konečne prestalo triasť.
Pridám do ohňa ešte jedno posledné poleno, sadnem si do kresla a hľadím do plameňov. Dívam sa, ako pomaly dohára a priala by som si, aby som bola priniesla viac polien. Aj tak je to jedno. Takto to bude bezpečnejšie.
Ako sa pomaly ukladám, zapraská jedno z polien a ja sa cítim uvoľnenejšia než kedykoľvek za posledných niekoľko rokov. Keď Bree zaspí, niekedy si vezmem svoju vlastnú knihu a čítam si. Vidím ju ležať na zemi: Pán múch. Je to jediná kniha, ktorá mi zostala a je už taká opotrebovaná, že vyzerá, ako keby mala už sto rokov. Je to zvláštne, mať na svete len jednu knihu. Uvedomujem si, koľko som toho považovala za samozrejmé a cnie sa mi za časmi, keď existovali knižnice.
Dnes večer si s chuťou trochu prečítam. Moja myseľ pracuje ostošesť, je plná myšlienok na zajtrajšok, na náš nový život vysoko v horách. Stále si v hlave premietam všetky veci, ktoré tam odtiaľto budem musieť odnosiť a ako to vlastne urobím. Sú tu základné veci – naše príbory, zápalky, zvyšky našej zásoby sviečok, prikrývky a matrace. Čo sa oblečenia týka, ani jedna z nás toho veľa nemá a okrem knižiek vlastne nič nemáme. Táto chata bola strohá už keď sme prišli, takže ani nemáme nič, čo by sme si odtiaľto mohli vziať na pamiatku. Rada by som preniesla i pohovku a kreslo, ale na to budem potrebovať pomoc Bree a to bude musieť počkať, kým sa dostatočne nezotaví. Musíme to urobiť v niekoľkých fázach, základné veci ako prvé a nábytok až nakoniec. To nevadí, hlavne aby sme tam hore boli v bezpečí. O to ide zo všetkého najviac.
Začínam premýšľať o všelijakých spôsoboch, ako našu malú chatku ešte viac zabezpečiť. Určite budem musieť vymyslieť, ako spraviť okenice, aby som ich v prípade potreby mohla zavrieť.
Dívam sa okolo seba a hľadám v chate čokoľvek, čo by som mohla použiť. Aby okenice mohli fungovať, budem potrebovať niečo ako pánty a premýšľam o pántoch na dverách do obývačky. Možno sa mi ich podarí nejako uvoľniť. A keď sme už pri tom, možno si vezmem i tie drevené dvere a rozrežem ich na kusy.
Čím viac sa vôkol seba rozhliadam, tým viac si uvedomujem, koľko toho môžeme použiť. Spomínam si, že otec nechal v garáži debnu s náradím, videla som tam pílku, kladivo a dokonca škatuľu klincov. Je to jedna z najcennejších vecí, čo máme a nesmiem ju zabudnúť vziať ako prvú.
A samozrejme motorka. Na tú myslím neustále: kedy ju prepraviť a ako. Neznesiem pomyslenie, že ju necháme dole, to v žiadnom prípade. Takže ju zoberiem so sebou pri našej prvej ceste. Nemôžem riskovať to, že by som ju naštartovala a upozornila na nás celé okolie – navyše je ten svah príliš prudký na to, aby sa na nej dal zvládnuť. Budem ju musieť odtlačiť ručne. Už teraz sa pripravujem na to, aké vyčerpávajúce to asi bude, hlavne potom v snehu. Nevidím ale inú možnosť. Keby Bree nebola chorá, pomohla by mi, ale v jej terajšom stave neponesie vôbec nič – možno ju budem musieť i niesť. Uvedomujem si, že budeme musieť počkať na zajtrajší večer a presťahovať sa pod rúškom tmy. Možno som len paranoidná – šanca, že by nás niekto sledoval, je mizivá, ale opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Hlavne preto, že viem, že tu nie je nikto iný, kto prežil. Tým som si istá.
Rozpamätávam sa na prvý deň, keď sme sem prišli. Obe sme boli úplne vydesené, opustené a vyčerpané. Ten prvý večer sme obe šli spať hladné a ja som sa spytovala, ako to tu vlastne chceme prežiť. Bola chyba opustiť Manhattan, našu matku a nechať za sebou všetko, čo sme poznali?
A potom to prvé ráno som sa prebudila, otvorila dvere a na moje zdesenie som pred vchodom našla mŕtvolu jeleňa. Najskôr som sa strašne zľakla. Myslela som si, že je to vyhrážka, varovanie, aby sme odtiaľto odišli, že tu nie sme vítané. Po prvotnom zhrození som si ale uvedomila, že je to úplne inak: bol to vlastne dar. Niekto, niekto iný, kto prežil, nás musel sledovať. Musel vidieť, ako zúfalo sme vyzerali a vo svojej najvyššej šľachetnosti sa rozhodol darovať nám svoj úlovok, naše prvé jedlo, dosť mäsa na niekoľko týždňov. Nedokážem si predstaviť, aký cenný pre neho ten jeleň musel byť.
Spomínam si, že som šla von, dívala sa všade navôkol, hore i dole, nazerala do všetkých stromov a čakala, že odniekiaľ vyskočí nejaký človek a zamáva mi. Ale nikoho som nenašla. Videla som len stromy a i keď som čakala niekoľko minút, počula som len ticho. Vedela som ale, proste som vedela, že ma niekto sleduje. Vedela som, že tu hore boli ešte iní ľudia a snažili sa prežiť rovnako ako my.
Od tej doby som bola tak trochu hrdá na to, že patríme medzi tichú skupinu odlúčených ľudí, ktorí prežívajú v týchto horách, starajú sa o seba, nekomunikujú spolu zo strachu, že ich niekto uvidí, že sa stanú terčom pre otrokárov. Predpokladám, že práve tak dokázali ostatní prežiť rovnako dlho: nič neponechali na náhodu.