Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
udicu. Poberie sa k potoku, na miesto, kde ju jeho syn zvyčajne staval. Nájde ju a všimne si, že tiež vyžaruje tú modrú žiaru. Navlečie si rukavice, opatrne chytí udicu a prekvapene sa pozrie na vlasec.
„Helen, poď sa pozrieť!“ zavolá hlasno po chvíli.
„Psst! Chceš, aby nás bolo počuť až do Hancocku?“ vyhreší ho a dobehne k nemu. „Fuj. Čo je to?“ opýta sa zhnusená a ukáže na koniec vlasca.
„Nemám poňatia“ odpovie James. „Vyzerá to, ako keby sa niečo chytilo na háčik a potom akoby niečo väčšie chcelo zjesť to, čo bolo na háčiku. Ale nedá sa určiť o aké zvieratá sa jedná, vyzerajú ako z dreva.“
Sú mumifikované, ako...“ chce povedať Helen, ale predtým, než dokončí vetu, James jej prikryje ústa rukou a odtiahne ju za krík. Tu sa potkne o koreň, spadne a udrie si ruku.
„Hej, čo sa ti robí?“ vyhreší ho ona a trie si boľavé miesto. „Už po druhý krát za poslednú polhodinu sa ma pokúšaš zabiť!“
„Nie sme tu sami“ zašepká a drží jej ruky na pleciach, aby jej zabránil vstať.
„To nie je možné“ odpovie ona.
„Vravím ti, že tu okolo niekto je. Počuješ to pískanie?“
„Ja nepočujem vôbec nič“ odpovie Helen a snaží sa vymaniť a vstať aby sa mohla pozrieť. „A potom, ja som šerif. Ja nie som tá, ktorá by tu nemala byť!“ upresní a snaží sa vyjsť z kríkov.
„Helen, prosím ťa čupni si“ nalieha na ňu a ťahá ju za ruku. Ona sa však vytrhne a vyskočí von. Vtedy James začuje bzučanie. Prichádza z húštiny a pripomína štart generátora. Inštinktívne odhodí udicu a ešte raz sa hodí na Helen. Ona spadne a pridusene zastená.
„Teraz mám toho už dosť!“ skríkne a zatiaľ čo sa mu snaží vymaniť, znesie sa na nich spŕška oslepujúcich zábleskov, sprevádzaná ohlušujúcimi piskotom, ktorá ich strašne vydesí. Len čo zbraň prestane páliť, počuť kroky. Dve postavy, prehľadávajú vegetáciu a svietia si silným svetlom. Blížia sa k nim.
„Stojte, kto ste? Stojte, lebo strelím“ nariadi Helen a znovu vyskočí spoza kríka s natiahnutou rukou. Zažmúri, v snahe namieriť na niečo, alebo na niekoho. Namiesto odpovede počuť znovu bzukot pripomínajúci štart generátora. James chytí Helen silou a odtiahne ju k potoku. Ponorí sa a stiahne so sebou aj ju. Ukryjú za skalnatý výbežok pri hrádzi v smere proti prúdu. Miesto, kde boli predtým ukrytí zasiahne znovu salva zábleskov. Ona sa pokúsi vykuknúť spoza skaly, aby mohla aspoň raz vystreliť. James ju však znovu zachytí a už po neviem koľký raz ju stiahne späť.
„Musíš nás za každú cenu nechať zabiť“ zabručí on nahnevane. Helen zlostne odfrkne a vloží si Sig Sauer do puzdra. Silný lúč svetla prechádza opakovane po hladine potoka, ako keby pátral po nich. Oni sú však schovaní, nehybní, za skalou, ponorení až po krk do studenej vody, so zatajeným dychom. Po hodnej chvíli, keď sa už takmer poddali chladu a nervovému vypätiu, sa záblesky konečne posunú smerom k húštine a vzdialia sa v tme. Helen sa ešte stále chveje a nedokáže prestať. Chce sa vrátiť k brehu. James ju však zachytí.
„Všetko v poriadku?“ pýta sa.
„Myslím, že som ešte celá“ jachce, stále ešte v šoku. James ju objíme, aby ju zahrial. Pohľady sa im na chvíľu stretnú. V duchu uvažuje o tom, ako jej oči, aj počas takejto ťažkej noci, môžu byť také jasné. Prv, než si to uvedomí, jeho myseľ urobí tisícky porovnaní medzi ňou a Eve. Pomyslí si, že to, čo práve prežil, keď sa miloval so svojou ženou, nebolo ničím, v porovnaní s tým, čo teraz prežíva pri obyčajnom objatí s Helen. Takmer sa pýta, čím ho to Eve pred rokmi tak pobláznila. Objíme ju ešte viac a pohladí ju.
„James… prosím ťa, ne...“ povie a snaží sa vymaniť z jeho objatia. Privádza ju do pomykova to, ako na ňu hľadí. Naraz si James uvedomí, aká je Helen krásna. Povie si, že si to pravdepodobne nikdy nevšimol. Možno preto, že spolu vyrástli, boli spolu každý deň a mal ju vždy pred očami. Ona sa pokúsi znovu odtiahnuť. On, v rozpakoch, uvoľní zovretie. Helen sa uvoľní. Ale mierny závan vetra mu zas donesie do nosa jej vôňu. Až do dnešného večera si myslel, že na ňu naveky zabudol. Bola to vôňa, ktorá sa vôbec nedala porovnať s tou Evinou. Vôňa, ktorá mala takú moc, že svet prestával existovať. Odrazu ju pritiahne k sebe a pobozká ju. Ani si nestihne uvedomiť, čo urobil. Na chvíľku sa zdá, že Helen súhlasí a odpovie na ten bozk. Ale potom, ho odstrčí od seba všetkou svojou silou.
„Čo sa ti dnes večer robí? Úplne si sa zbláznil?“ vykričí ho a odtiahne sa. Ten bozk ju vyvedie z miery. Nie je schopná určiť, či sa má cítiť šťastná alebo rozhorčená; na druhej strane však, jediná vec, ktorou si je istá, je to, že sa cíti vinná a hanbí sa, ako keby niečo ukradla.
„Ak by nás pred chvíľou boli zabili, zomrel by som bez toho, aby som urobil jedinú vec, ktorú som si naozaj želal po celý svoj život“, vraví James a roztiahne ruky. Ona len spustí hlavu, ale nepovie nič. Potom vstúpi do vody a pokúša sa dostať späť.
Luke Mac January šoféroval po ceste číslo sedemdesiattri smerom k Rocklandu. Neponáhľal sa. Bol viac než bezradný. Minulý rok strávil na cestách. Cestoval krížom krážom po Štátoch a pochyboval, že na tom mieste, na okraji severovýchodnej Ameriky, nájde to, čo hľadá. Podľa neho, veľké tajomstvo potrebuje nutne veľké javisko. Jemu sa však zdalo, že toto miesto nemá vôbec nič, čo by malo mať veľké javisko. A riešenie tohto tajomstva hľadal už príliš dlho. Dobre sa poznal a vedel, že teraz po ďalšom zo série neúspechov dostane ešte väčšiu chuť, než kedykoľvek predtým, na všetko sa vykašľať. Ale rovnako dobre vedel, že aj tak sa nevzdá. Preto sa ešte viac nenávidel kvôli svojej zvedavosti a prekliatemu zmyslu pre zodpovednosť, ktoré ho takto zväzovali. Jedného rána, ktoré sa nezdalo ničím výnimočné, asi pred rokom, sa v jeho schátralom súkromnom vyšetrovateľskom štúdiu, objavil starší, plešatý a zrejme veľmi bohatý muž a požiadal ho, aby našiel jeho mladú ženu, ktorá zmizla už pred mnohými rokmi. V prvej chvíli si Luke myslel, že ide o nejaký žart. Najprv sa mu zdal byť akýsi neistý, ale keď otvoril ústa, aby mu odpovedal, muž ho prerušil.
„Určite si myslíte, že som starý bláznivý znudený boháč, a že toto je jeden z mojich obvyklých rozmarov“ predbehol ho, dívajúc sa mu do očí. Mc January stiahol pery a mierne naklonil hlavu nabok.
„Tá žena odišla takmer pred dvadsiatimi rokmi,“ pokračoval muž, „a vďaka mojim účinným nástrojom som ju mohol roky hľadať po celom kontinente. Bohužiaľ bez akéhokoľvek výsledku. Zmizla z jedného dňa na druhý, bez akejkoľvek stopy. A bez toho, aby mi ukradla čo len jeden dolár. Jediná vec, ktorú si zobrala, bola vzácna kniha z paláca Potala v Lhase, ktorá je, ako iste viete, posvätné mesto v Tibete.
„O čom bola tá kniha, ak sa môžem spýtať?“ pýta sa Mc January mierne zaujato.
„To nie je žiadne tajomstvo. Pokiaľ viem, bola to zbierka legiend o starých civilizáciách. Hovorili o lietajúcich strojoch, poháňaných len silou myšlienok, ktoré brázdili oblohu. A o epických bojoch, s takými ničivými zbraňami, ktoré si ani dnes nedokážeme predstaviť... medzi nami, nikdy som nepochopil, prečo si ju zobrala. Bola napísaná v nezrozumiteľnom jazyku. Myslím, že to urobila len preto, aby ma nahnevala. Dobre vedela, že je to moja obľúbená kniha ... Každopádne, pokiaľ ide o ňu, potom všetkom by mohla byť už mŕtva alebo sa niekde skrývať, ktovie, ako ďaleko“ Luke prikývne a zdvihne obočie.
„A mám toľko peňazí, že by som mohol mať žien, koľko chcem, mladých, krásnych a veľmi povoľných“ dodal. Luke roztiahol ruky prekvapený jeho