Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky
na nádvorí.
– Toto je miesto, kde? – spýtal sa starého muža v šortkách ležiacich na kuchynskej podlahe.
– Vstaň a zatriasť, zadržaný. Harutun vám všetko vysvetlí. Áno, Harutun, skoro som zabudol: vezmite od neho čisto úprimné priznanie pre prípad, že by ste sa neobjavili do práce, našli nôž, len sa ho nedotýkajte rukami, zabaľte ho do tašky. A vy, starý, ak budete skvele pracovať, bude vás stáť iba jeden cent kanca.
– Už? – starý muž bol rozhorčený. – Kde ho získam?
– Drž hubu, apchi, keď šéf vydá rozsudok.
– Uh, mimochodom, môžete to skrátiť. Choďte, zajtra o šiestej hodine začína ťažba. Áno, vezmite si so sebou zubnú kefku a nájdem vám misku. Pozri, zase budeš jesť so psom. Ak to Polkan dovolí. Budete spať v kúpeľnom dome.
– A môže byť posledné slovo? spýtal sa dedko.
– Do toho!
– A kto bude veliť?
– Len ja. Pokračujte. A nezabudnite na kanec…
Ancephalopath viedol starého muža k východu z pevnosti a rýchlo prešiel k šéfovi.
– Čo budeme? Kýchal!
– Čo? Ste kolega, drogovo závislý?
– Nie, čo si? Ale myslel som si, že je potrebné vykonať vyšetrenie? A okamžite.. A potom … – Harutun zaváhal.
– A čo potom? Ísť kyslý? – pri skúmaní basy zo všetkých strán sa opýtal Ottil.
– Nie. Ale odbornosť. Koniec koncov, rozsudok už bol schválený?!
– Od koho? Sudca?
– Nie, apchi, vy a máte právo na rozsudok v predsúdnom konaní, ktorý sa týka zvlášť závažných trestných činov, najmä pred spaním…
– No, no tak, ale len kvôli pracovnému záveru.
Bili cigaretu a posadili sa, aby fajčili.
Ráno sa blížilo a sedeli pri stole a uvažovali ako Holmes a Watson, o to viac, že Holmes fajčil ópium a to ho nezabránilo urobiť deduktívne závery. Ale Watson len pil whisky, čerešne, búšil kratšie ako Lestrade, a preto boli tupí a rezali sa pod Sherlockom. Alkohol otupuje myseľ, takže vláda sveta povoľuje, chlastá a zakazuje klíčenie na Zemi. Ale hlupák nemusí jesť vôbec. Je to preto, že je blázon a nepozná žiadne opatrenie. Obaja však boli disidenti a takto si to rozmysleli.
– Kampaň tu v dedine, niekto zasadil Chuy konope a blat dediny. – Začali štěnice.
– Ale kto? apchi, idot alebo starý muž? – pokračoval Harutun.
– Alebo možno tretia strana? A to môžu byť len svedkami toho, čo sa stalo a rozhodli sa pokročiť ďalej.
– ropucha, apchi.
– Čo ropucha?
– Meno starého muža, apchi, – ropucha.
– ropucha? Hae. Nech je ropucha… biela ropucha na počesť bielej labute.
– Čo? Kýchal.
– Nie, nič. No, čo?! Ale nie. Počkajte… No tak, zjedzte to spolu?!
Harutun otvoril oči a prekvapene vystrčil jazyk.
– NIE proti? spýtal sa a zlomyslne zahľadel očami na Ottil. – Nejedli ste celý deň a noc podľa plánov, ktoré riadili závislí?
– Áno, presne apchi. – potleskom ruky sa Harutun náhle rozbehol a posadil sa na ďalšiu stoličku.
– Čo si sadol? – Ottila išla.
– Čo, čo.. ja a čo som? – Desiaty sa začervenal a začervenal sa.
– Choď, vezmi si to: je polievka, sú lyžice, taniere, chladnička, – šteniatka začala ukazovať rukami a predstavovať kuchyňu. -… je kuchár. No, viete… Vážna firma sa otočila.
– Čo? O anashe? – dusiacu polievku cez polievku, Harutun si povzdychol.
– Len kýchať. Cicať to a nekazí vašu chuť do jedla.
Harutun sa riadil radou šéfkuchára a nasával ju do seba.
– Je potrebné zaviesť dohľad nad prezývkou a chytiť všetkých drogovo závislých.
– Len, apchi, strávime deň práce v obci.
– Presne tak! A maršal pokryje všetky naše výdavky. A popísať a zničiť všetky drogy…
– A potom zničíme tento nikel.
– Je to legálne? Kýchal
– Čo?
– O kanci, apchi.
– urazíte, toto všetko bude súčasťou správy ako bonus oficiálnemu psovi Polkanovi za zachytenie Idota a ropucha.
– Ale ja, Apchi, som ich chytil?
– Ty, ale stále mi dlžíš, pamätáš?
– Áno, apchi, spomenul si… Nech je Polkan.
– … A pošleme správu cez internet Marshallovi.
– Už ste niekedy videli maršala, apchi. – Arutun spomalil lyžicu.
– Nie. Aj keď som kedysi pracoval ako jeho pobočník.
– Takže, kto podpísal dokumenty? – Arutun siahal po sleďoch a rukáv sa dotkol mastnej vrstvy borského. Vo dverách je okno, rovnako ako v pokladni: sú tajné papiere a grub, ktoré vám hovorím tajne, som neplivol viac ako raz.
– A on to nevedel? Kýchal.
– Keby to nepoznal, nebol by som tu.
– Nerozumiem tomu, že si tam žil ako syr v masle, prečo si musel pľuvať?
– V tejto krajine je pľuvanie urážka av mojej vlasti je to znak pozdravu a lásky ako bozk. Nakoniec, keď sa bozkávate, cicate na slintanie svojho partnera. A to je bozk v diaľke… Nikto nevidel jeho tvár. No dobre, zjedz sa a choď sa pozerať na desetník.
– A ty? Kýchal.
– A ja budem myslieť. Ak čo?! – Klop zívol. Som pod zhinkou.
– V spálni?
– Na záchode, baran, samozrejme. Lepšie ich zatvorte v garáži. Odtiaľ stále vyjdú až ráno.
– A auto? Kýchal.
– Aké auto?
– Od garáže, apchi, potom je tu auto?
– Bol raz, presnejšie, motocykel. Izya sa zlomila, teraz len pokrčený kus kovu, ležiaci okolo…
– No, išiel som, šéfe? Kýchal.
Ráno prišla stará ropucha a po obdržaní pokynov odišla na vyčistenie stodoly. V stodole na dlhú dobu pánova ruka nebola použitá a všetko, čo tam bolo zakryté sračkami. Ottila sa ako obvykle posadila, aby sa nechty zarovnali. Chcem poznamenať, že všetci detektívi majú koníček, ktorý ich vedie k premýšľaniu: Holmes má husle, Poirot dôveruje svojim šedým bunkám, agent Kay má koláč a Klop narovnal nechty. A keď skončili, viedol ich dovnútra a roztrhol ich, aby ich znova narovnal a zároveň cítil bzučanie.
Balík, balík, balík. A tak každú hodinu, deň čo deň, rok čo rok, a… Náhle sa zo stodoly objavila škaredá tvár ropucha a zízala s úsmevom na policajta.
– Čo