Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky
na bolesť, bola klávesnicou. – A ty, zlatko, choď do práce. štekla na Idota. – vaše priezvisko Mukhin a letíte nad dolyou z pokladu, ako lietajú nad Parížom.
– Čo to hovoríš? Alebo možno pôjdeš do pekla, A? – Idot išiel ďalej. – Teraz zasiahnem svoju kozu!
– Uh, dobre! – ropucha odfrkla – Buzu zastavil. Chcete odobrať pauzu? Rozdeľte na tri.
– V! A to je pre teba ropucha. Prepáčte. Nepochopil som ťa … – platený Idot sa radoval.
– Nepýtaj sa na odpustenie, nie som červené dievča. Nepochopili ste iného. Polovica pre mňa a polovica pre nás.
– Prečo je to? – babička bola rozhorčená.
– Z toho! – ropucha sa uškrnula. “Mohol som to vziať sám.”
– A ako je možné, že tu večer večer preveria všetkých?
– Áno, je dobré uhryznúť, starí ľudia. Otvorte to, alebo tam asi nie je zatracená vec. – zadané Idot. – a hra nestojí za sviečku.
Ropucha sa pozrela na spoluvlastníkov pokladu a bez problémov roztrhla lano a pomaly začala otvárať zväzok. Svedkovia na stráži.
– Hej, fľaše. Hlinený…
– Váhy…
– Každý sto mililitrov…
– Šesť kusov…
– A čo je napísané?
– Och, sú zapečatené?
– Cork. Ročník, pravdepodobne…
– A čo je napísané, dovoľte mi vidieť? – Snažil som sa vziať jedno lešenie.
– Nie trocha, divoch! – babička dieťaťa plácala po ruke.
– Ah, ty suka … – Idot explodoval a strčil babičku Key.
– Dobre, hovorím! – povedal ropucha a vzal sto milimetrovú mierku. Vyčistil som štítok na hrudi a znova som sa bližšie pozrel … – Niečo nie je v ruštine…
– Daj mi syr. – Idot natiahol ruku a vzal jednu malú mierku. – Pozri, čísla: tisíc… osemsto.. deväťdesiata sedem… alebo len siedme… Nie je to jasné.
– A skúsme to! Víno, choď … – navrhnutá klávesnica.
– Neviem, neviem. Poďte, skúste, ste žena, vy a diabol nespadnete. – súhlasil s ropuchou.
– Prečo? – Idot zasiahol – v Petrohrade je lepšie obrátiť sa na starožitného obchodníka tak, ako je.
– Áno, vyskúšame jeden po druhom, dobre, … vymývame a zvyšok odovzdáme starožitnému predajcovi… Áno, ropucha?
– No tak, kto je prvý? Spýtal sa Idot.
– Kľúč. – povedal ropucha. – navrhol.
– No, áno, ak nezomriete, môžete piť.
– Čo by si robil bezo mňa, roľníci. A nebojím sa zomrieť. Som môj…
– .. z blikania. – Predstavil Idota a po odchode z toho parchanta.
– Dobytok! – Stará žena plácla dieťaťu dlaňou na plece a pri chytení tesáka vytrhla korok z fľaše. Nyuhnula. “Víno…” usmiala sa a hltla obsah. Prehltol a zavrčal. -Kryaaaa! cool.
– No, čo? spýtal sa ropucha a prehltol sliny.
– Fajn. V mojej hlave už niečo začalo hrať.
– Áno, kecy. – Idot zavrčal a vypil svoju fľašu.
– Áno, do pekla to vie. Ale je to staré? – povedal a rozhliadol sa po svojej už prázdnej fľaši, ropucha.
– A dajme ešte jednu.. – navrhla veselá babička. – Tatári nežijú bez páru.
– Takže sú tu len tri. – Idot bol rozhorčený. -Čo máme odovzdať?
– Počúvajte čo? Piť, piť takto, kráľovsky. Akonáhle budeme žiť. A fľaše sú už starožitné. Sú prázdne alebo plné. Fľaše sú vítané, nie víno.
A vypili ďalšie tri poháre. Sadli si na guľatinu a zapálili si cigaretu: Idot – Marlboro, Ropucha – Belomor a stará mama Clavka – koza. Takže omdleli bez toho, aby prestali fajčiť, sedeli…
APULAZ 4
– Ahhhh!! Ahhh!!! – počuli z dvora.
– Čo je to? – vyskočil z postele Ottila a pýtal sa sám seba. Jeho myseľ bola stále vo sne a pomaly padal na vankúš a okamžite chrápal.
– Ahhhh!!! – Blop vyskočil znova a padol hore nohami z postele. – oh, sakra. – Chytil ho za čelo dlaňou. – Čo to kričíš?
Pale Isolda Fifovna vošla do miestnosti so rozšírenými očami a oboma rukami zakryla zející ústa.
– Aa, aa. odsekla a ukázala prstom na dvere.
– Čo ešte? – sediaci na podlahe sa pýtali Klopa.
– Tam, v stodole…
– Čo je to v stodole? hovoriť jasnejšie…
– Existuje mŕtva mačka…
– Aká mačka? Opýtal sa Ottila a potrel si opuchnuté čelo. – O čom to hovoríš?
– Mami! – Potom, čo rozšírila oči k podlahe svojho hlasu, povedala.
– Teraz sa pozrime. – Ottila vstal a šiel naboso po nohaviciach do stodoly.
Včera sa vrátil neskoro v noci, keď všetci spali, a preto sa nepýtal na triky väzňov. Zhinka ho nasledovala.
Stodola vyzerala preplnená. Všetky rozmiestnené rozptýlené zostali nezmenené. Uprostred koša sedel Osteroid Odnoglazovich: dôchodca, pracujúci veterán, kat v šiestej kategórii, narodený v deň astronautiky. Manžel babičky Klawky, presnejšie Claudius Aldarovna von Schluchenberg, dcéra baróna, nelegitímny Leninov syn. Povedala to všetkým.
– Čo tu robíš? spýtal sa Ottil, starý muž trpiaci dystrofiou.
– Sedím. – Dedko pokojne odpovedal a sprísnil telefón.
– Vidím, že nepracuješ.
– A čo potom pýtaš?
– Ako ste sa sem dostali? – pridané Isolda basy.
– Choď, prídem na to. povedal Bedbug svojej manželke a obrátil sa k svojmu starcovi. – Odpoveď.
– Osteroid prikývol hlavou cez dieru v stene.
Ottila prešiel cez odpad do otvoru v stene a uvidel chrbát kravy, ktorá zdvihla chvost. Pozrel na ňu a bol zdesený: strechy domov boli viditeľné.
– Existuje ulica alebo tak niečo? spýtal sa svojho starého otca.
– Heh, samozrejme.
– A kde je všetok môj dobytok? – Prvá vec, ktorá prišla na myseľ Klopu, ktorý s bočným zrakom a ušnými zmyslovými chĺpkami sa rozhliadol zvnútra okolo stodoly. “Áno, zlož svoj zadok,” zvolal a vytiahol kravský chvost. Pomstou mu nalila prúd, podobne ako z požiarnej hadice, pod tlakom sto atmosfér. Ottila odletel z tlaku o dva metre dozadu a šije sa ponoril do ošípaných. Isolda k nemu bežala, aby si pomohla zotrvačnosťou, a krčila sa oprel si hlavu o jej nádhernú hruď. A ona chcela vzlykať…
– Fu! –