Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri
Harry?“ zvolal naňho ustarostene.
„Je mi ľúto tvojich stvorení, viem ako ti na nich záleží“ vraví chlapec, použijúc Jamesov výraz pre rastlinky. „Myslíš, že sa ti podarí ich vyliečiť? „spýta sa. Potom sa skloní, aby pohladil jednu rastlinku, ktorá je v žalostnom stave.
"Za pokus nič nedáš, však?" odpovie mu James obvyklou hláškou. Trochu sa usmeje, ale Harry neodpovie a narovná sa. Na tvári má vážny výraz a pozerá sa znovu niekam veľmi ďaleko. Harry a James zostali takto, vedľa seba, pár minút. Pozerali sa na slnečnicové pole, na svahu neďalekého kopca. Potom si James všimol, že Harry sa už, asi úplne prebral. Zdvihol teda debničku s náradím pre záhradníkov a presunul sa ku ďalšej hriadke.
„Ocko…“
„Čo je?“
„Neklamal som ti. Ja sa fakt na nič nepamätám!“
„Už si mi to povedal. A ja som ti odpovedal, že ti verím“ ubezpečil ho James a pozeral sa mu priamo do očí, aby ho presvedčil, že sa nemá prečo trápiť. Teraz ešte musím pracovať trochu s rastlinkami. Potom pôjdeme kúpiť okuliare,“ dodal a posunul sa o krok.
„Ocko, bojím sa“ vykríkne náhle Harry, takým nešťastným hlasom, že James zostane v šoku. Jeho ruka nechtiac poľaví a debnička s náradím mu z nej vypadne.
„A prečo by si sa mal báť?“ spýta sa s úzkosťou v hlase.
„Neviem, ale snívali sa mi čudné sny. Spočiatku boli veľmi zábavné. Lietal som a vedel som prechádzať cez veci ako duch. Potom odrazu bolo všetko modré a pamätám si len, že sny boli odrazu veľmi škaredé. Lenže si ich nepamätám ... nič si nepamätám. Keď som sa zobudil, mal som doráňané kolená. Ale neboleli ma a za chvíľu som ich už mal zahojené.
„Možno, že sa mýliš. Možno sa ti snívalo aj to. A možno, že si bol iba niečim vyľakaný a ...“ hypotizoval James, ale musel tento rozhovor ukončiť. Chlapec sa začal totiž znepokojovať.
„Ja sa nemýlim!“ vykríkol nahnevaný. „A nie je pravda, že mi veríš! Pozri sa na moje kolená!“ dodá namosúrene a James počúvne. Všimne si, že na kolenách má malé chrasty, ktoré akoby boli spôsobené pádom spred niekoľkých dní. Ale dobre vie, že si Harry v minulých dňoch kolená neporanil. Chlapec začne chodiť sem a tam a opakuje tú vetu ako posadnutý. James mlčí. Vie zo skúsenosti, že v takejto chvíli musí nechať svojho syna nech sa upokojí sám. A naozaj. Po pár minútach sa Harry ukľudní, zastaví sa a pozrie sa mu do očí. „Mám strach, že sa to stane znovu!“ prizná sa mu takým ustrašeným hlasom, že v jeho otcovi to vyvolá strach a nehu zároveň. Príliš často zabúda nato, že napriek svojmu veku, takmer šestnástim rokom, je Harry len trochu vyspelejší ako malé dieťa. A teda, že ako malé dieťa máva často strach.
„Nestane sa to, sľubujem“ pošepne mu rozhodne do ucha a silno ho objíme.
Eve otvorí dvere ambulancie a Toby vojde vrtiac chvostom dnu , aby párkrát drgol ňufákom do doktora Parkera. Ten sa snaží práve študovať zemepisnú mapu visiacu na stene. Atlas je namaľovaný čínskym atramentom na baranej koži a je taký starý a vyblednutý, že vyzerá ako mapa starodávneho pokladu. Je to pradávne zobrazenie sveta.Územia, ktoré sa vynorili z oceánov boli znázornené neobvyklým spôsobom. V strede Atlantického a Tichého oceánu boli mýtické ostrovy, Atlantída a Mu. Eve zamkla dvere na tri západy.
„Meškáš. Za chvíľu prídu pacienti“ upozorní ju Adam a odtrhne oči od mapy. Potom odmení psa roztržitým pohladením, aby uspokojil jeho vášnivú žiadosť o pozornosť. Ten sa rozvalí na koberec, a ukáže mu brucho. Eve neodpovie. Zavesí si tašku a plášť na vešiak a sadne si s povzdychom na stoličku v čakárni. Natiahne si nohy, prekríži členky. Potom začne omáľať medzi prstami zamatové vrecko na šperky.
„Meškáš.“zopakuje doktor Parker a čaká na zdôvodnenie. Je nervózny. Aj preto že si nakoniec musel vyžrať pani Murphyovú. Zápach po jej pokazenom Kit Kate bolo ešte stále cítiť v ambulancii.
„Je mi ľúto, ale dnes si každodenná hádka s Jamesom vyžiadala o čosi viac času, ako zvyčajne“ oponuje Eve. Bez toho, aby odpovedal, si Parker sadne na stoličku oproti a pozoruje ju dlhým zachmúreným pohľadom. Ako odpoveď mu ona podá zamatové vrecko a vyzve ho, aby ho otvoril. On dvoma prstami prehľadáva vrecko a vyberie z neho malú kovovú guličku. Pozerá sa na ňu proti svetlu a usmeje sa, pretože aj keď bol začiatok dňa zbabraný, aspoň niečo sa zdá byť tak, ako má byť.
„Neprestávam sa pýtať, ako môžeš mať pravdu aj tentoraz“ povie Eve.
„Jednoducho sme mali šťastie“ zasmial sa doktor a napravil si motýlik, farebne zladený s košeľou.
„Nerob sa skromný. Šťastie je súčasťou tvojho repertoáru.“
„Vieš dobre aj ty, koľko ľudí príde sem, aby sa liečilo z kadejakých sinusitíd a bolestí hlavy, a to bez minimálneho podozrenia, že sú spôsobené týmito vecičkami. A že Greyovia im ich očkujú do dutín bez toho, aby o tom vedeli. Obstarať si jednu bolo jednoduché. A potom sme ju potom použili na chlapcovi a bolo to. A preto, že Greyovia sa vždy vracajú navštíviť si tých istých aduktov, dalo sa predvídať, že Harry sa s týmto vysielačom v sebe, skôr či neskôr dostane do ich rúk povedal vedomý si vlastnej geniality.
„Predtým alebo potom? Mali sme len túto jedinú príležitosť, a takmer nám ju tie dve otravy v lese ne ... „ zavrčí znovu Eve. On, vediac, čo tým chce povedať, ju okamžite preruší. „Nevyťahuj to! Už som ti asi tisíckrát vysvetlil, že túto vec som vymyslel iba preto, aby som mal možnosť bezpečného úniku, v prípade ak niečo nevyjde. Máme všetko potrebné nato, aby sme sa dostali bez problémov až na koniec. A ty to dobre vieš. Ale vďaka Harrymu máme všetky ich znalosti, ak by nám náhodou boli potrebné. Pokiaľ ide o neželanú prítomnosť Men in Black, za tú by si mala poďakovať Abel,“ povedal naštvaný kvôli jej sťažnostiam,“to ona nebola schopná udržať ich na uzde.“
„Takže aj ty si myslíš, že tí dvaja boli agenti?“ opýta sa prekvapene Eve.
„Nevidím iné vysvetlenie. A v každom prípade na to radšej už nechcem myslieť. Nech už to bol ktokoľvek, teraz už nie sú schopní ublížiť“ dodala. „Ako pokračuje tvoje manželské spolunažívanie?“ spýtal sa trochu žartovným tónom, aby zmenil tému rozhovoru.
„Každý deň je to horšie a horšie“ informuje ho ona bez okolkov.
„Musíš mať ešte trochu trpezlivosti“ povzbudí ju Adam a vezme jej tvár do svojich rúk, v záchvate vzácneho návalu citu. Ona mu odpovie letmým, nežným pohľadom, ale hneď potom sa nahnevane odtiahne. „Teba sa dobre hovorí, lebo nemusíš žiť v tom dome. Každým dňom sa to tam zhoršuje. A ako čas beží, čím ďalej tým viac sa mi dôvod, pre ktorý to robíme, zdá prízemnejší ... Až natoľko, že sa niekedy obávam, že sa už ani naň nepamätám„ zamumle zamyslene.
„No tak ti ten dôvod pripomeniem ja. Čo si myslíš, čo by nás čakalo, keby niekto zistil, kto naozaj sme?“ odpovie doktor a zmení výraz tváre.
„Nezaobchádzaj so mnou, ako s hlupaňou. Myslíš, že to neviem?“ odsekne sucho Eve.
„V každom prípade je teda zbytočné, čo len diskutovať o tom, či to chceš alebo nie. Sme na poslednej križovatke ... a v žiadnom prípade nie je povedané, že to všetko skutočne niečomu poslúži.“
„Čo to znamená?“
„Práve som hovoril telefonicky s Abel. Vravela mi, že vedci sú veľmi pesimistickí. V tomto zapadákove, tu, žijeme odrezaní