Návrat. Danilo Clementoni
mali ÃsÅ¥, Jack. Zajtra musÃm vstávaÅ¥ skoro, aby som pokraÄovala s vykopávkami.â
âDobre,â odpovedal plukovnÃk. âIdem poÄakovaÅ¥ kuchárovi a potom pôjdeme.â
âNo do prdele,â vybuchol chudý. âKvôli tebe nám unikla najlepÅ¡ia ÄasÅ¥.â
âAle veÄ som to neurobil naschvál,â ospravedlÅoval sa tlstý. âMohli by sme povedaÅ¥, že na systéme doÅ¡lo k poruche a že ÄasÅ¥ rozhovoru sme nemohli zaregistrovaÅ¥.â
âVždy aby som Å¥a zachraÅovalâ, skonÅ¡tatoval druhý.
âOdÄinÃm to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostaÅ¥ k poÄÃtaÄu naÅ¡ej doktorky.â Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: âVlezieme dnes do jej izby a skopÃrujeme vÅ¡etky údaje bez toho, že by to zistila.â
âA ako to chceÅ¡ urobiÅ¥? Äo jej budeme spievaÅ¥ uspávanku, aby sa nezobudila?â
âNestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,â a žmurkol.
V reÅ¡taurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. PlukovnÃk zapol prenosnú vysielaÄku a zavolal stráž: âOdchádzame.â
âTu vonku je vÅ¡etko pokojné, plukovnÃk,â odpovedal hlas v slúchadle.
PlukovnÃk opatrne otvoril dokorán dvere reÅ¡taurácie, vyzrel von a potom chvÃľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu.
âMôžeÅ¡ ÃsÅ¥, chlapÄe,â nariadil mu plukovnÃk. âDoktorku odprevadÃm ja.â
Vojak skoÄil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac nieÄo do svojej vysielaÄky, zmizol v tme.
âBol to prekrásny veÄer, Jack,â povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla Äerstvého noÄného vzduchu a dodala: âUž veľmi dávno som nezažila nieÄo také pekné. SrdeÄne Äakujem,â a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov.
âPoÄ, nie je eÅ¡te veľmi bezpeÄné stáť vonku v tejto oblasti,â a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiÅ¥ do auta.
Veľké tmavé auto riadené plukovnÃkom vyÅ¡tartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu.
âAj mne sa to veľmi páÄilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že veÄer s âmudrlantskou doktorkouâ by mohol byÅ¥ taký prÃjemný.â
âMudrlantskou? Takto ma hodnotÃÅ¡?â otoÄila sa naÅho tváriac sa urazene.
âHej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi prÃÅ¥ažlivá.â KeÄže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku.
Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli prÃjemné zimomriavky. Nemohla vÅ¡ak podľahnúť tak skoro. Jej vzruÅ¡enie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie niÄ a užÃvala si prÃjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokraÄoval v hladenà jej dlhých vlasov. Naraz vÅ¡ak jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, eÅ¡te stále otoÄená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s Åou v nej vyvolával pocit bezpeÄnosti.
Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v Åom sa snažili pochopiÅ¥ nieÄo z dialógu.
âMyslÃm, že tých desaÅ¥ dolárov menà cieľ cesty, kamarát,â povedal tlsÅ¥och. âTeraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.â
âModli sa, aby to tak neskonÄilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceÅ¡ skopÃrovaÅ¥ údaje z poÄÃtaÄa.â
âDoriti, na to som nepomyslel.â
âTy nemyslÃÅ¡ nikdy na niÄ, Äo by nemohlo skonÄiÅ¥ v tvojom bezodnom žalúdku.â
âPoÄ, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,â povedal tlsÅ¥och, ignorujúc provokáciu. âNechcel by som ich stratiÅ¥ aj druhýkrát.â
Ostali chvÃľu bez slova sedieÅ¥ ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. BlÞili sa k hotelu a Jack sa cÃtil dosÅ¥ zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, Äo bol na veÄeri s nejakou ženou, ale v ten veÄer znovu cÃtil vÅ¡etku hanblivosÅ¥, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal nieÄo povedaÅ¥, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zniÄiÅ¥ tieto Äarovné okamihy, ho donútila naÄalej mlÄaÅ¥.
PoÄakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiÅ¥ jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokraÄoval v noÄnej jazde.
Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne vÅ¡etci âmuži jej životaâ. Rôzne prÃbehy, mnohé sny, plány, radosÅ¥ a Å¡Å¥astie, ale nakoniec vždy rovnaké rozÄarovanie, horkosÅ¥ a bolesÅ¥. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za Åu. UrÄite, vytýÄil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predoÅ¡lého dÅa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosÅ¥. Už viackrát sa sama seba pýtala, Äo by mala urobiÅ¥.
âVÅ¡etko v poriadku?â opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej ÄÃm Äalej, tým viac lesknú oÄi.
âÃno, Äakujem Jack. Iba troÅ¡ku melanchólie. Prejde to skoro.â
âJe to snÃ¡Ä moja vina?â poponáhľal sa s otázkou plukovnÃk. âPovedal som nieÄo nevhodné?â
âNie, naopak,â odpovedala ihneÄ a láskavým hlasom dodala, âbuÄ mi nablÃzku, prosÃm Å¥a.â
âHej.... som tu. NesmieÅ¡ sa obávaÅ¥ niÄoho. NedovolÃm, aby sa ti niekedy stalo nieÄo zlé, ok?â
âÄakujem, zo srdca Äakujem,â povedala Elisa, kým sa snažila osuÅ¡iÅ¥ si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lÃcach, âsi poklad.â Jack ostal bez slova, iba jej eÅ¡te silnejÅ¡ie stisol ruku.
Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. PreÅ¡li celou ulicou v mlÄanÃ. Potom plukovnÃk spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do oÄÃ. Pár nekoneÄných okamihov sa nikto z nich neodvážil niÄ povedaÅ¥. Jack vedel, že by mal urobiÅ¥ prvý krok, ale Elisa ho predbehla: âTeraz by si mi